Prečo si nič nepamätáme z obdobia, keď sme boli bábätkami? Odpoveď je komplikovanejšia, než sa zdá

Prvé roky nášho života bývajú kľúčové. Učíme sa základné veci, ktoré tvoria náš základ do budúceho života. No aj napriek tomu si z tohto obdobia veľa nepamätáme, ak vôbec niečo.

Prvé vedomé spomienky si väčšina ľudí začína pamätať približne od 3. až 4. roku života. Dovtedy, akoby sme žiadne spomienky nemali. Vo vedeckej komunite panuje všeobecný názor, že tieto zážitky neuchovávame, pretože časť mozgu zodpovedná za ukladanie spomienok, hippocampus, sa vyvíja až do dospievania a v najrannejšom veku ešte nedokáže spomienky zaznamenať. Nemusí to však byť celkom tak, hovoria výskumníci z Yale.

Vedci sa snažili pochopiť, prečo si ako dospelí nepamätáme nič z raného detstva. Aby našli odpoveď, skúmali to pomocou experimentu s dojčatami, pri ktorom kombinovali zobrazovanie mozgu (fMRI) a pozorovanie správania detí pri pozeraní obrázkov. Ukázali dojčatám (vo veku 4 mesiace až 2 roky) nové obrázky – tvárí, predmetov alebo scén. Snímali aktivitu hippocampu pomocou funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI), keď dieťa pozeralo na obrázok po prvýkrát. Sledovali, ako silno naň mozog reaguje. Neskôr dieťaťu ukázali opäť ten istý obrázok vedľa nového. Cieľom bolo zistiť, či si dieťa predchádzajúci obrázok pamätá. Následne merali, na ktorý obrázok sa dieťa pozerá dlhšie. Ak sa dlhšie pozeralo na známy obrázok, vedci to interpretovali ako prejav rozpoznania, teda spomienky.

Táto metóda im umožnila neverbálne zistiť, či si preverbálne deti (ktoré ešte nerozprávajú) dokážu niečo zapamätať a ktoré mozgové štruktúry sú pri tom aktívne.

Najviac aktívna bola zadná časť hippocampu, ktorá je u dospelých spojená s epizodickou pamäťou. Táto časť sa teda zrejme začína funkčne rozvíjať už v prvom roku života.

Vedci zistili, že dojčatá si dokážu vytvárať spomienky na konkrétne udalosti už od 4 mesiacov veku, čo je oveľa skôr, než sa doteraz predpokladalo. Treba však podotknúť, že najvýraznejšie výsledky boli u detí starších ako 12 mesiacov, čo potvrdzuje vývojový pokrok.

Prečo si nič nepamätáme, hoci spomienky si už vytvárame?

Otázkou teda je, prečo si nič nepamätáme z nášho raného detstva, keď si spomienky vytvárame. Hoci si náš mozog už v dojčenskom veku dokáže vytvárať spomienky, ako ukázal výskum, v dospelosti si ich nevieme vybaviť. Dôvodov je hneď viacero.

Vedci sa domnievajú, že spomienky z raného detstva nezmizli, ale sú „zablokované“. Jednoducho ich nevieme neskôr vedome vyvolať, lebo mozog (najmä hippocampus a prefrontálny kortex) ešte nemal vyvinuté všetky potrebné mechanizmy na ich dlhodobé a vedomé uchovávanie a spracovanie.

Ďalej, epizodické spomienky sú úzko späté so schopnosťou pomenovať a slovne opísať zážitok. Keďže bábätká ešte nerozprávajú, ich spomienky sa nevytvárajú v podobe, ktorú by neskôr vedeli „prečítať“. V dospelosti nám preto chýba „jazykový kľúč“, ktorým by sme sa k nim dostali.

Vedci tiež hovoria, že niektoré rané spomienky môžu byť krátkodobé alebo nestabilné. Znamená to, že sa nezachovajú dostatočne dlho na to, aby prežili do dospelosti.

Výskumníci tiež konštatujú, že mozog malých detí prechádza rýchlymi zmenami, čo môže viesť k tomu, že staršie mozgové „formáty“ spomienok sa stávajú nezlučiteľné s neskorším spôsobom myslenia a ukladania pamäti. Niečo ako keď vložíš starú disketu do nového počítača, ktorý ju nevie prečítať.