Žalúdočná kyselina je extrém. Má pH okolo jednej, rozkladá bielkoviny, likviduje baktérie a bez problémov podráždi tkanivo, ktoré na ňu nie je stavané. Stačí reflux a pažerák horí takmer okamžite. Otázka je preto úplne legitímna. Prečo tá istá kyselina nerozleptá samotný žalúdok? Prečo sa každý deň „nestrávime zvnútra“? Odpoveď ponúka aj livescience.com, no stojí za to povedať ju ľudskejšie.
Nie je v tom žiadny trik. Žalúdok prežije len vďaka ochrane. Kým funguje, kyselina zostáva tam, kde má. Keď sa oslabí, kyselina sa nespráva agresívnejšie než predtým. Len robí to, čo vždy. Rozkladá.
Žalúdok sa kyseliny nedotýka priamo
Rozšírená predstava, že žalúdok je neustále kúpaný v kyseline a nejako to „dáva“, je mylná. V skutočnosti medzi kyselinou a stenou žalúdka stojí hrubá, lepkavá ochranná vrstva. Hlien bohatý na bikarbonát, ktorý funguje ako chemický filter. Kyselina je na jednej strane. Bunky na druhej. A medzi nimi bariéra.
Problém nastáva až vtedy, keď sa táto bariéra začne rozpadať. Nie náhle, nie dramaticky. Skôr potichu. Nie preto, že by bol žalúdok slabý, ale preto, že mu niečo dlhodobo berie schopnosť ochranu obnovovať.
Aj preto pažerák páli hneď, zatiaľ čo žalúdok mlčí. Pažerák takúto ochranu nemá. Žalúdok áno. Aspoň dovtedy, kým o ňu nepríde.
Čo v praxi najčastejšie rozleptáva ochranu žalúdka pred kyselinou
Keď sa povie „žalúdočné problémy“, väčšina ľudí si vybaví alkohol, pálivé jedlá alebo stres. Áno, aj to do toho vstupuje. Ale zďaleka nie najčastejšie. Najväčšiu stopu zanechávajú lieky proti bolesti. Tie najbežnejšie. Ibuprofén, aspirín, diklofenak. Tabletky, ktoré má doma skoro každý a berie ich bez veľkého rozmýšľania.
Nezvyšujú kyslosť. Vypínajú vnútornú údržbu žalúdka. Blokujú tvorbu prostaglandínov, bez ktorých sa ochranný hlien tvorí horšie. Ochrana sa stenčuje. Miestami praská. Kyselina pritom pokračuje v práci. Pepsín trávi ďalej. A zrazu už nejde o teoretickú otázku, prečo kyselina žalúdok neničí, ale o veľmi praktický problém, prečo ho začne dráždiť a poškodzovať.
Prečo sa problém dlho tvári ako banalita
Žalúdok sa nesťažuje hneď. Skôr skúša vydržať. Najprv len tlačí, občas páli, občas máš pocit, že si to len prehnal s jedlom. Potom to prejde. A práve vtedy väčšina ľudí nič nerieši. Prípadne si pomôže ďalšou tabletkou.
Tým sa však ochrana neobnoví. Naopak, dostane ďalší zásah. Popri tom ide život ďalej. Káva na prázdny žalúdok, lebo nie je čas. Stres v rannej kolóne. Rýchly obed v stoji. Veľká večera. Občas alkohol. Jednotlivo to nemusí znamenať veľa. Spolu a opakovane áno.
Samozrejme, existujú aj ďalšie faktory. Baktéria Helicobacter pylori vie ochrannú vrstvu rozložiť cielene. Alkohol uvoľňuje zvierač medzi žalúdkom a pažerákom a kyselina sa tlačí nahor. Fajčenie spomaľuje obnovu ochrany. To všetko sa vie. Otázka je skôr praktická. Čo z toho robí väčšina ľudí každý deň, roky, bez váhania? Práve lieky proti bolesti.
Nejde o kyselinu, ale o bariéru
Žalúdočná kyselina nie je vinník, ktorého treba poraziť. Robí to, na čo je určená, stále rovnakým spôsobom. Keď má pred sebou ochranu, drží sa na uzde. Keď ju nemá, pokračuje ďalej. Žalúdok pritom nie je krehký orgán. Vie fungovať roky v extrémnych podmienkach. Len neodpúšťa dlhodobé ignorovanie. Keď mu postupne berieš ochranu a zároveň tlmíš varovné signály, výsledok nie je otázkou náhody. Je to otázka času. A ten účet príde presne za rozhodnutia, ktoré sa kedysi zdali zanedbateľné.
