Psy a mačky s nami žijú pod jednou strechou. Spia na tom istom gauči, jedia z misiek vedľa seba a často reagujú na rovnaké situácie úplne inak. Najnovší výskum vedcov z Eötvös Loránd University sa pozrel na jednu zdanlivo banálnu vec: čo spraví zviera, keď vidí, že jeho majiteľ niečo hľadá.
Pomôže? Alebo sa bude len pozerať?
Vedci zistili, že rozdiel medzi psom a mačkou v tejto chvíli nemusí byť len otázkou povahy. Môže ísť o hlboko zakorenený evolučný rozdiel, ktorý je prekvapivo podobný rozdielu medzi malým dieťaťom a dospelým človekom.
Psy sa v tejto situácii správajú podobne ako malé deti
Štúdia publikovaná v časopise Animal Behaviour skúmala takzvané prosociálne správanie. Inými slovami, či niekto pomôže druhému aj vtedy, keď z toho nič nemá.
Vedci z Eötvös Loránd University v Maďarsku porovnali tri skupiny:
- nevycvičené domáce psy,
- domáce mačky,
- deti vo veku približne 16 až 24 mesiacov.
Scenár bol jednoduchý. Rodič alebo majiteľ hľadal predmet, ktorý bol „skrytý na očiach“ dieťaťa alebo zvieraťa. Nikto nepovedal: „Pomôž mi.“ Nebola žiadna odmena. Len hľadanie.
Vedci sledovali, či sa subjekt zapojí. Či sa pozrie striedavo na predmet a na človeka, či k nemu pristúpi, alebo ho dokonca prinesie.
Nešlo pritom o nič lákavé. Žiadna maškrta, žiadna hračka. Len obyčajná hubka na riad. Vec, ktorú by si pes ani mačka sami od seba nevšímali.
Viac než 75 percent psov sa pokúsilo pomôcť
Výsledok bol viac, než len zaujímavý. Viac než 75 percent detí a psov reagovalo podobne. Snažili sa naznačiť, kde predmet je, alebo ho rovno priniesli.
„Zaujímavé je, že väčšina psov a detí prejavila podobné vzorce správania. Ochotne sa zapojili do situácie a viac než 75 percent z nich predmet naznačilo alebo prinieslo. A to bez tréningu, bez odmeny a aj napriek tomu, že predmet, hubka na riad, pre nich nebol nijako relevantný,“ uviedla prvá autorka štúdie Melitta Csepregi.
Inými slovami, psy pomáhali aj vtedy, keď z toho nič nemali. Presne tak, ako malé deti v tomto veku.
Mačky situáciu sledovali, ale väčšinou nezasiahli
Mačky si dianie všímali. Neboli mimo. Len sa väčšinou rozhodli, že do toho nepôjdu.
Zmena nastala až v kontrolnom pokuse. Keď bol „stratený“ predmet niečo, čo mačka sama chcela, napríklad obľúbená hračka alebo maškrta, jej aktivita následne výrazne stúpla.
To naznačuje jednoduchú vec. Motivácia je kľúčová. Ak z toho mačka nemá osobný osoh, často zostane pozorovateľom.
Nie je to o tom, že mačky sú bezcitné
Autori výskumu ale upozorňujú, že výsledky neznamenajú, že mačky nemajú rady svojich majiteľov alebo že sú „zlé“. Skôr ide o rozdielny evolučný príbeh.
Psy pochádzajú z vysoko sociálnych predkov a tisíce rokov žili po boku ľudí. Spolupráca s človekom bola výhodou. Reagovať na ľudské správanie sa pre ne stalo súčasťou ich vývoja.
Mačky majú iný pôvod. Ich predkovia boli skôr samotári. K ľuďom sa pridali hlavne kvôli potrave a bezpečiu. Neboli systematicky vyberané na spoluprácu s človekom tak, ako psy.
Senior autorka štúdie Márta Gácsi to zhrnula tak, že samotné zdieľanie domácnosti a vytvorenie väzby nestačí na to, aby sa u zvieraťa automaticky vyvinulo spontánne „ľudské“ pomáhajúce správanie.
