Je pravda, že cukor spôsobuje hyperaktivitu u detí alebo nie? Celú dobu si žil pravdepodobne v omyle

Možno aj tebe v detstve odmietali dať rodičia sladkosti s tým, že budeš hyperaktívny. Prípadne to isté dnes robíš svojim deťom ty. A hoci táto výhovorka funguje skvele na obmedzenie príjmu sladkostí u detí, je na tomto tvrdení niečo pravdivé alebo ide o mýtus? Poďme sa na túto tému pozrieť nižšie.

Odkiaľ pochádza myšlienka, že cukor spôsobuje hyperaktivitu?

Hneď na začiatku si povedzme, kde má toto tvrdenie korene. Myšlienka, že cukor vedie k neposlušnosti či nadmernej aktivite detí, sa v odbornej literatúre objavila už v roku 1922, širšiu pozornosť však získala až o niekoľko desiatok rokov neskôr.

Veľký vplyv na rozšírenie tejto myšlienky, aj keď nepriamo, mal americký lekár a alergológ Dr. Benjamin Feingold, ktorý v roku 1975 publikoval bestseller Prečo je vaše dieťa hyperaktívne. Feingold tvrdil, že za hyperaktivitu môžu prídavné látky v potravinách – najmä umelé farbivá a konzervanty. Preto odporúčal vylúčiť ich zo stravy hyperaktívnych detí. Keďže mnohé potraviny s umelými prísadami sú zároveň sladké a plné cukru, verejnosť si tieto dve veci prepojila a predpokladala, že práve cukor zohráva kľúčovú úlohu pri nepozornosti a „vŕtivosti“ detí.

V 70. rokoch sa navyše rozšírilo užívanie liekov ako Ritalin na liečbu porúch pozornosti a hyperaktivity (ADHD). Pre vystrašených rodičov bola predstava, že stačí vynechať cukor z jedálnička a správanie sa zlepší, veľmi lákavá, najmä v porovnaní s podávaním silných liekov deťom.

Zaujímavosťou je, že prvé štúdie, ktoré sa venovali tejto problematike, naznačovali, že strava bohatá na cukor vraj spôsobuje zvýšené vylučovanie inzulínu, ktorý následne vyvolá produkciu adrenalínu, a tým pádom hyperaktívne správanie. A hoci tieto výsledky boli spochybnené, tvrdenie, že cukor spôsobuje hyperaktivitu, sa aj napriek tomu udomácnilo.

Čo hovorí na to veda? Spôsobuje cukor hyperaktivitu?

Prejdime teraz k vede. Americký Národný inštitút zdravia (NIH) dokonca už v roku 1982 oficiálne vyhlásil, že neexistuje žiadna vedecky dokázaná súvislosť medzi konzumáciou cukru a hyperaktivitou. Definitívny dôkaz priniesli o niečo neskôr rozsiahle kontrolované štúdie. V roku 1994 publikovali vedci v prestížnom časopise New England Journal of Medicine výsledky starostlivo navrhnutého experimentu: sledovali skupinu bežných predškolákov a skupinu detí, o ktorých si rodičia mysleli, že sú na cukor „citlivé“.

Deti dostávali buď jedlo sladené cukrom, alebo identicky vyzerajúce jedlo sladené aspartámom (umelým sladidlom) – nikto z detí, rodičov ani výskumníkov pritom nevedel, kto dostal cukor a kto náhradu (tzv. dvojito zaslepená štúdia). Následne hodnotili správanie a kognitívne funkcie detí pomocou deviatich rôznych testov. Záver? Cukor nijako neovplyvnil správanie detí ani ich výsledky v testoch oproti placebu.

Zaujímavý dôkaz tohto psychologického efektu priniesol experiment z roku 1994. Vedci v ňom dali skupine matiek, ktoré o svojich synoch tvrdili, že sú „citliví na cukor“, placebo, teda umelé sladidlo. Polovicu matiek však informovali, že chlapci dostali veľkú dávku cukru, zatiaľ čo druhej polovici povedali pravdu, že dostali placebo. Všetky deti pritom dostali iba placebo.

Výsledok bol pozoruhodný: matky, ktoré si mysleli, že ich dieťa práve vypilo sladký sirup, ho následne hodnotili ako oveľa hyperaktívnejšie a samy sa k nemu správali prísnejšie. Napríklad ho častejšie napomínali, boli v strehu a držali sa blízko neho, píše pubmed.ncbi.nlm.nih.gov. Inými slovami, rodičia vidia to, čo očakávajú.

Prečo tomuto mýtu stále veríme?

Aj napriek tomu, že dnes vieme, že cukor nespôsobuje hyperaktivitu detí, tomuto tvrdeniu stále veríme. Otázkou je prečo. Odpoveď nie je taká jednoduchá. Pravdepodobne za to môže súhrn viacerých faktorov.

Napríklad v detských programoch či filmoch často vidíme scény, kde si postava dá kopu cukríkov či čokoládu a vzápätí začne hyperaktívne pobehovať. Okrem toho termín sugar rush (cukrový nával energie) zľudovel natoľko, že málokto o ňom pochybuje.