Je pravda, že naša myseľ dokáže vytvárať falošné spomienky? Takáto je pravda!
Naša myseľ dokáže skresliť spomienky pod vplyvom zavádzajúcich otázok, ktoré ovplyvňujú spôsob, akým si rekonštruujeme minulé udalosti.
Aj keď si to často neuvedomujeme, pamäť je nesmierne dôležitou súčasťou nášho života. Jej význam si naplno uvedomíme práve vo chvíli, keď si na niečo nevieme spomenúť alebo keď ju úplne stratíme. Vďaka pamäti si uchovávame spomienky na ľudí, ktorých už možno nemáme pri sebe, či na okamihy, ktoré sme prežili. Ale čo ak sa niektoré z týchto spomienok nikdy v skutočnosti nestali? Je možné, že si ich naša myseľ vymyslela alebo ich časom dotvorila?
Môže nás pamäť oklamať?
Mnohí ľudia sa pri spomienkach na detstvo či rôzne zážitky v živote zamýšľajú nad tým, ako je možné, že si niečo pamätajú tak presne. No keď sa so svojimi spomienkami podelia s inými, často zistia, že si tú istú udalosť pamätajú inak. Možno sa ti už stalo niečo podobné. Ako je možné, že viacerí ľudia si tú istú situáciu vybavujú rozdielne?
Experiment Elizabeth Loftusovej
Touto otázkou sa zaoberala aj známa psychologička Elizabeth Loftusová. V 70. a 80. rokoch minulého storočia vytvorila sériu experimentov, ktoré skúmali vznik falošných spomienok. Chcela zistiť, ako ľahko si dokáže náš mozog vytvoriť alebo pozmeniť pamäťové stopy.
Jedna z častí jej výskumu spočívala v tom, že účastníkom ukázali sériu fotografií dopravnej nehody. Neskôr im boli kladené otázky, z ktorých niektoré boli zámerne zavádzajúce. Napríklad sa ich pýtali, či na mieste nehody videli rozbité sklo, hoci na fotografii žiadne nebolo.
Výsledky prekvapili mnohých vedcov a priniesli zásadný posun v chápaní ľudskej pamäti. Loftusová zistila, že tí, ktorým boli položené zavádzajúce otázky, si častejšie „spomenuli“ na veci, ktoré v skutočnosti nevideli, napríklad práve na rozbité sklo. Ukázalo sa, že samotný spôsob, akým sa otázka položí, dokáže ovplyvniť to, ako si človek danú udalosť spätne predstavuje.
Tento jav, teda dotváranie spomienok, sa objavuje najmä pri navádzajúcich otázkach, ktoré naznačujú konkrétne, hoci nepravdivé detaily. Takéto otázky môžu v ľuďoch vyvolať falošné spomienky tým, že ovplyvnia spôsob, akým si rekonštruujú minulé udalosti.
Dôležitú úlohu pritom zohráva aj takzvané „monitorovanie zdrojov“. Ide o proces, pri ktorom mozog vyhodnocuje pôvod informácií. Keď dostaneme zavádzajúce údaje, môže sa nám stať, že si ich omylom spojíme s vlastnou skúsenosťou a nedokážeme rozlíšiť medzi tým, čo sme skutočne zažili a čo nám niekto podsunul.
Pamäť nie je stabilná
Experimenty Loftusovej jasne ukázali, že pamäť je oveľa náchylnejšia na manipuláciu, než sme si kedysi mysleli. Spomienky nefungujú ako presný záznam udalostí, ale skôr ako dynamický proces, ktorý môžu ľahko ovplyvniť vonkajšie podnety.
Tieto zistenia by nám mali slúžiť ako pripomienka, že naša myseľ sa dá pomerne ľahko oklamať. O to dôležitejšie je pristupovať ku každodenným informáciám s kritickým myslením. Len tak sa vieme brániť voči rôznym formám manipulácie a dezinformácií, ktoré nás môžu ovplyvniť bez toho, aby sme si to uvedomili.
Komentáre