Väčšina konfliktov medzi človekom a psom nevzniká preto, že by pes bol „zlý“ či neposlušný. Vzniká preto, že mu pripisujeme ľudské úmysly, emócie a morálne hodnoty, ktoré jednoducho nemá. A potom sme prekvapení, keď reaguje inak, než by reagoval človek v rovnakej situácii.
Antropomorfizácia psov je lákavá. Pomáha nám cítiť, že psovi rozumieme. V praxi však často robí presný opak. Vytvára falošný pocit istoty a vedie k chybám, ktoré sa opakujú celé roky. Nie preto, že by boli nevyhnutné, ale preto, že sa o nich málo hovorí priamo.
Pes nie je malý človek v kožuchu
Jedna z najrozšírenejších chýb je predstava, že pes chápe svet podobne ako my. Že rozumie pravidlám domácnosti, vie, čo je „správne“ správanie, a uvedomuje si následky svojich činov v morálnom zmysle.
Pes však funguje inak. Jeho správanie je vždy odpoveďou na konkrétnu situáciu, prostredie a momentálny stav nervového systému. Nie na minulosť, nie na budúce následky, ale na to, čo sa deje teraz.
Prekladový slovník medzi človekom a psom často vyzerá takto:
- Človek si myslí: „Tvári sa previnilo, vie, že rozkúsal topánku.“
Realita: Pes reaguje na tvoj nahnevaný tón hlasu, postoj tela a napätie upokojujúcimi signálmi (sklopené uši, odvracanie pohľadu), aby znížil riziko konfliktu. - Človek si myslí: „Robí to naschvál, aby ma vyprovokoval.“
Realita: Pes opakuje správanie, ktoré mu v minulosti prinieslo úľavu, pozornosť alebo zníženie stresu, bez ohľadu na to, či bolo pre človeka „nežiaduce“. - Človek si myslí: „Keď doma poslúcha, mal by poslúchať všade.“
Realita: Pes sa učí kontextovo. Povely viaže na prostredie, pachy, podnety a mieru rozptýlenia. Nové miesto je pre neho nová úloha.
Prečo psy často nezvládajú to, čo od nich chceme
Keď pes nereaguje na povel, mnoho ľudí to berie osobne. Ako ignorovanie, vzdor alebo nedostatok rešpektu. V skutočnosti ide najčastejšie o kombináciu dvoch faktorov: nejasné zadanie a preťažený nervový systém.
Psy sú slabé v generalizácii. To, čo funguje v tichej kuchyni, nemusí fungovať pri bráne, na ulici alebo medzi inými psami. Každý nový kontext zvyšuje nároky na spracovanie podnetov. A keď ich je príliš veľa, schopnosť reagovať na signály majiteľa jednoducho padá.
Pes, ktorý „nepočúva“, často neodmieta spoluprácu. Len ju v danom momente kapacitne nezvláda. To, čo človek vníma ako neposlušnosť, je často preťaženie.
Signály nepohody, ktoré si väčšina ľudí nevšíma
Pes zriedka začne vrčať alebo vybiehať bez varovania. Problém je, že varovanie má podobu signálov, ktoré sú pre človeka nenápadné alebo mätúce. A práve tie sa najčastejšie prehliadajú.
| Čo vidíš ty | Čo to pravdepodobne znamená |
|---|---|
| Olizovanie nosa (mimo jedla) | Stres, snaha upokojiť seba alebo okolie |
| „Veľrybie oko“ (viditeľné bielko) | Silný nepokoj, strach, varovný signál |
| Zívanie v napätej situácii | Pes je pod tlakom, snaží sa odbúrať stres |
| Stuhnuté telo, spomalené pohyby | Vnútorný konflikt, neistota, príprava na reakciu |
Ak tieto signály ostanú bez odozvy, pes sa naučí, že „tichá komunikácia“ nefunguje. A prejde na hlasnejšiu. Vrčanie, štekanie alebo výpad potom pôsobia dramaticky, no z pohľadu psa ide len o poslednú možnosť.
Problém nie je v psoch, ale v našom čítaní ich správania
Najväčšia zmena nie je v tréningových technikách, ale v spôsobe uvažovania. Menej riešiť, čo by pes „mal“ robiť, a viac sledovať, v akom stave sa nachádza. Či rozumie situácii. Či má kapacitu reagovať. Či mu dávame úlohy, ktoré sú v danom momente zvládnuteľné.
To znamená nebrať správanie osobne, neinterpretovať ho morálne a prestať predpokladať, že pes má rovnaké priority ako človek. Nie každý pes chce kontakt, nie každý zvládne návštevy, objatia alebo rušné prostredie.
Práve tu sa láme aj otázka psieho šťastia. Nie v tom, či pes vyzerá spokojne, vrtí chvostom alebo „nerobí problémy“, ale v tom, či dlhodobo nemusí potláčať svoje signály, zvláda prostredie, v ktorom žije, a má možnosť reagovať spôsobom, ktorý mu dáva zmysel. Pes, ktorý je ticho a prispôsobený za každých okolností, nemusí byť šťastný. Často je len rezignovaný.
Keď tieto limity ignorujeme, nevzniká „rozmaznaný pes“, ale chronicky preťažený pes. A ten sa skôr či neskôr ozve.
Rozdiel je len v tom, či ho začneme počúvať vtedy, keď ešte šepká, alebo až keď musí kričať.
