Tvrdnutie ciev si väčšina ľudí všimne až vtedy, keď sa objaví problém, vysoký tlak, bolesť na hrudi alebo infarkt. Nezačína sa to ale náhle. Ide o pomalý proces, ktorý beží roky v pozadí. A nové experimentálne dáta The University of Alabama at Birmingham ukazujú, že ho neovplyvňujú len gény či vek, ale aj niečo oveľa prozaickejšie a to konkrétne dlhodobo rozhodený pomer sodíka a draslíka v bežnej strave.
Nejde ale o jeden či dva banány, ktoré zješ a ani o jednu večeru. Dôležité je, čo robíš dlhodobo. V modernej strave, bohužiaľ, roky prevažuje sodík, zatiaľ čo draslík ide bokom. A práve tento posun vytvára v cievach prostredie, na ktoré neboli biologicky nastavené.
Keď v strave dlhodobo dominuje sodík a draslík chýba
Strava našich predkov obsahovala výrazne viac draslíka než sodíka. Odhady hovoria o pomere približne 4 : 1 v prospech draslíka. Dnes je realita opačná. Spracované potraviny, polotovary a slané snacky dodávajú veľké množstvá sodíka, zatiaľ čo draslík ostáva bokom.
Pre telo však nie je rozhodujúce len absolútne množstvo draslíka, ale vzťah medzi sodíkom a draslíkom. Tento pomer ovplyvňuje elektrické napätie v bunkách cievnej steny. Keď sodík dominuje a draslík chýba, cievy sa dostávajú do chronického stresu. Nie akútneho, ktorý by si cítil, ale pomalého, biologického.
Výsledkom nie je okamžitý problém, ale postupná strata pružnosti. Cievna stena prestáva reagovať ako živé tkanivo a začína sa správať mechanicky, rigidne. Presne to ukázali experimenty na myšiach kŕmených stravou s nízkym obsahom draslíka.
Čo sa deje v cievnej stene pri nedostatku draslíka
Pri nízkom draslíku sa v hladkých svalových bunkách ciev zvyšuje vnútrobunkový vápnik. To spúšťa signálnu kaskádu, ktorá bunku nenápadne preprogramuje. Prestáva plniť svoju pôvodnú úlohu a to regulovať napätie ciev, a začne aktivovať gény typické pre kostné bunky.
Ide o proces, ktorý sa podobá na osifikáciu. Pri ňom sa mäkké tkanivo mení na kostné tkanivo alebo sa v ňom začína ukladať vápnik podobným spôsobom, ako pri tvorbe kostí. Nie obrazne, ale doslova. V cievnej stene sa začnú ukladať vápenaté štruktúry a cieva tvrdne zvnútra. Tento mechanizmus je dnes považovaný za jeden zo základov aterosklerotickej kalcifikácie.
Zaujímavé je, že do tohto procesu vstupuje aj autofágia. Tá je často opisovaná ako „upratovanie buniek“ a spája sa s pôstom či metabolickým zdravím. V tomto kontexte však zohráva opačnú rolu. Pri nízkom draslíku autofágia pomáha bunkám prejsť na kostný program. Keď ju výskumníci blokovali, kalcifikácia sa výrazne spomalila.
Biológia tak opäť ukazuje, že neexistujú univerzálne dobré procesy. Kontext rozhoduje.
Banány, avokádo a zemiaky: nejde o zázrak, ale korekciu smeru
Banány, avokádo, zemiaky, strukoviny či listová zelenina sú prirodzeným zdrojom draslíka. Nejde o exotické potraviny ani výživové trendy. Ide o návrat k zloženiu stravy, ktoré menej deformuje vnútorné prostredie buniek.
Podstatné je, že draslík z jedla neprichádza izolovane. Je súčasťou komplexu živín, ktoré ovplyvňujú metabolizmus ciev, prácu obličiek aj reakciu na sodík. Výskum nehovorí, že treba draslík suplementovať bezhlavo. Hovorí, že dlhodobý deficit mení správanie ciev na bunkovej úrovni.
Treba ale dodať aj limity. Ide o zvierací model a nie každý človek môže zvyšovať príjem draslíka bez rizika, najmä pri ochoreniach obličiek. No základné posolstvo štúdie je, že nerovnováha sodíka a draslíka je dlhodobý stresový test pre cievy. A ten sa nehodnotí po týždňoch, ale po desaťročiach.
