Dožiť sa sto rokov sa podarí len málokomu. Vo Švajčiarsku ide len o 0,02 % populácie, teda o úplne výnimočnú skupinu ľudí. Vedcov preto zaujímalo, či ich telo starne rovnakým spôsobom ako u väčšiny populácie, alebo sa v ňom deje niečo iné. Odpovede hľadali priamo v krvi.
V projekte SWISS100 porovnali výskumníci krv storočných ľudí s krvou osemdesiatnikov aj s krvou mladších dospelých vo veku od 30 do 60 rokov. Chceli zistiť, či sa u ľudí, ktorí sa dožijú extrémne vysokého veku, objavujú biologické znaky, ktoré ich odlišujú od bežného starnutia.
Vedci našli v krvi storočných ľudí mladšie biologické stopy
Vedci analyzovali 724 proteínov v krvnom sére. Pri 37 z nich zistili niečo nečakané. U storočných ľudí sa tieto proteíny správali skôr ako u mladších dospelých než u osemdesiatnikov.
„Zo 724 analyzovaných proteínov bolo 37 naozaj výnimočných,“ hovorí Flavien Delhaes, prvý autor štúdie. „U storočných ľudí sa pri nich ukázal profil, ktorý je bližší mladším dospelým než osemdesiatnikom.“
Inými slovami, storoční síce nestarnú mimo biologických zákonov, no niektoré kľúčové mechanizmy sa u nich opotrebúvajú podstatne pomalšie. Týchto 37 proteínov tvorilo asi 5 % všetkých meraných, no práve ony môžu hovoriť veľa o tom, prečo sa niektorí ľudia dostanú do veku, ktorý väčšina populácie nikdy nezažije.
Nižší oxidačný stres môže byť jedným z hlavných dôvodov
Najsilnejší signál sa objavil pri piatich proteínoch spojených s oxidačným stresom. Ide o proces, pri ktorom v tele vznikajú voľné radikály a postupne poškodzujú bunky. Dlhodobo sa spája so starnutím aj s viacerými civilizačnými ochoreniami.
Voľné radikály vznikajú napríklad pri chronickom zápale, keď ich produkujú biele krvinky ako súčasť obrany, ale aj vtedy, keď nefungujú správne mitochondrie. A práve mitochondrie sú v tomto príbehu dôležité. Sú to malé bunkové elektrárne, ktoré vyrábajú energiu. Keď sa pokazia, nezačnú len pracovať slabšie. Začnú zároveň vytvárať aj viac škodlivých molekúl.
„Storoční majú výrazne nižšie hladiny antioxidačných proteínov než bežná geriatrická populácia,“ vysvetľuje Karl-Heinz Krause, ktorý viedol biologickú časť výskumu.
Na prvý pohľad to pôsobí paradoxne. Dalo by sa čakať, že ľudia, ktorí sa dožijú takého vysokého veku, budú mať viac ochranných proteínov. Vedci to však čítajú opačne. Práve to, že ich majú menej, naznačuje, že ich telo čelí nižšiemu oxidačnému stresu a nemusí sa pred ním tak intenzívne brániť.
Telo storočných ľudí zrejme nečelí takému silnému vnútornému tlaku
Dá sa to prirovnať k autu, ktoré má dobre nastavený motor. Nefunguje tak, že by stále bojovalo s poruchami. Jednoducho ich vytvára menej. Aj u storočných ľudí sa zdá, že ich bunky produkujú menej biologického „odpadu“, ktorý by ich dlhodobo poškodzoval.
Telo storočných ľudí spracúva cukry a tuky inak
Niektoré proteíny spojené s metabolizmom tukov sa u bežných seniorov s vekom zvyšujú výraznejšie. U storočných ľudí však vedci taký prudký nárast nevideli. Aj to naznačuje, že ich metabolizmus zostáva vo vyššom veku stabilnejší.
Dôležitý bol aj proteín DPP-4, ktorý rozkladá hormón GLP-1. Ten pomáha telu regulovať tvorbu inzulínu a dnes ho poznáme aj v súvislosti s liekmi na cukrovku či chudnutie. U storočných ľudí zostával DPP-4 lepšie zachovaný.
„Rozkladaním GLP-1 pomáha DPP-4 udržiavať relatívne nízke hladiny inzulínu, čo ich môže chrániť pred hyperinzulinizmom a metabolickým syndrómom,“ vysvetľuje Delhaes.
Inými slovami, telo storočných ľudí si zrejme dokáže udržať cukor aj inzulín v lepšej rovnováhe bez toho, aby muselo metabolizmus tlačiť do krajnosti.
Rozdiel sa ukázal aj pri zápale a stave tkanív
Vedci si všimli aj proteíny, ktoré súvisia s extracelulárnou matrix, teda so štruktúrou medzi bunkami, ktorá pomáha držať tkanivá pokope. Ovplyvňuje aj to, v akom stave tkanivá zostávajú a ako dobre sa udržiavajú.
Práve pri niektorých z týchto proteínov mali storoční ľudia hodnoty bližšie mladším ľuďom. Môže to naznačovať, že ich tkanivá zostávajú dlhšie v lepšom stave aj vo veľmi vysokom veku.
Vedci zároveň našli u storočných aj nižšie hladiny interleukínu-1 alfa, teda jedného z dôležitých zápalových proteínov. Aj to naznačuje, že ich telo zrejme nie je tak dlho vystavené zápalovým procesom ako u bežnej populácie vo vyššom veku. Nejde teda o to, že by fungovalo výkonnejšie, ale skôr o to, že sa zrejme pomalšie opotrebúva.
Storočný vek nie je len otázkou genetiky
Genetika podľa autorov nevysvetľuje celú dlhovekosť. Odhadujú, že dedičnosť tvorí približne 25 % a zvyšok ovplyvňuje to, ako človek žije počas dospelosti. Rolu má strava, pohyb, telesná hmotnosť aj sociálne kontakty.
Práve preto vedci pripomínajú, že časť procesov, ktoré pozorovali u storočných ľudí, môže súvisieť aj s bežnými návykmi. Fyzická aktivita pomáha udržiavať tkanivá v lepšom stave, primeraná hmotnosť prospieva metabolizmu a kvalitná strava môže znižovať oxidačný stres. Autori spomínajú aj zaujímavý príklad, že už obyčajný kus ovocia ráno môže znížiť oxidačný stres v krvi počas dňa.
To, samozrejme, neznamená, že existuje jednoduchý návod na sto rokov života. Skôr to naznačuje, že výnimočne vysoký vek nemusí závisieť len od génov, ale aj od toho, v akom stave si telo držíš dlhé roky.