Prečo sa niektorí muži stanú závislými a iní nie? Pravý dôvod je oveľa temnejší, než si myslíš

Ak si si niekedy položil otázku, prečo niektorí chlapi pokračujú v drogách aj v momente, keď im to ničí zdravie, rodinu a život, vedci ti dajú odpoveď, ktorá ťa možno prekvapí. Dlho sa verilo, že závislosť je o slabej vôli alebo o tom, že niekto nedokáže zvládnuť abstinenčné príznaky. Lenže moderná veda ukazuje, že skutočný dôvod je úplne iný a oveľa viac zakorenený v tom, ako funguje tvoj mozog.

Podľa článku publikovaného na portáli The Conversation závislosť nesúvisí s tým, že by človek drogu miloval. Súvisí s tým, že jeho mozog sa naučí drogu extrémne chcieť. A tieto dve veci spolu vôbec nemusia súvisieť.

Prihlás sa k odberu noviniek z Vedelisteze.sk cez Telegram

Páči sa mi verzus chcem: dva odlišné systémy v tvojom mozgu

Možno si si doteraz myslel, že droga spôsobuje radosť. Lenže neuroveda hovorí niečo úplne iné. V tvojom mozgu existujú dva samostatné okruhy. Prvý je o tom, čo sa ti páči. Druhý je o tom, čo chceš. A tieto dva okruhy sa môžu odpojiť jeden od druhého.

„Páči sa mi“ je čisté potešenie. Ten pocit, keď si dáš do úst dobrý koláč a na chvíľu sa ti rozjasní tvár. „Chcem“ je túžba. To je ten tlak v hlave, ktorý ti hovorí, aby si siahol po ďalšom kúsku, hoci si ani poriadne hladný.

A teraz prichádza najväčšie prekvapenie. Dopamín nie je chemikália radosti. Dopamín je chemikália túžby. Je to látka, ktorá rozbehne craving, nie eufóriu.

Vedci to dokázali na potkanoch. Potkany bez dopamínu nemali chuť jesť. Prestali chcieť jedlo. No keď im vedci vložili jedlo do úst, stále si ho užili. Potešenie tam zostalo. Chcenie zmizlo.

A presne toto sa deje aj u človeka pri drogách. Každá droga spustí v mozgu explóziu dopamínu. A tá nezvyšuje pocit radosti, ale extrémnu túžbu. Čím častejšie drogu užívaš, tým menej sa ti páči, ale o to viac ju chceš.

Droga prestane robiť dobre, ale tvoj mozog ju chce ešte viac

Možno si už počul o tom, že závislý človek po čase ani nemá z drogy radosť. Je to pravda. Potešenie klesá. No dopamínový systém je už tak preťažený, že craving beží na autopilot. Tvoj mozog chce drogu, aj keď tvoje telo už trpí.

Vedci tento jav nazývajú hyperreaktívny dopamínový systém. Stačí pohľad na miesto, kde si drogu kedysi bral, pohľad na predmet, človeka, alebo aj obyčajný stres, a mozog vystrelí craving ako vystrelenú pružinu.

A práve tu sa ukazuje krutá pravda. Takýto craving nepremoceš vôľou. Je to biologický tlak, ktorý funguje podobne ako dych. Môžeš ho na chvíľu potlačiť, ale mozog si ho nakoniec vynúti späť.

Neúmyselní závislí: vznik závislosti bez hľadania eufórie

Portál The Conversation upozorňuje aj na zvlášť smutný mechanizmus, ktorý vznikol počas opioidovej krízy v USA. Tisíce ľudí nikdy nechceli experimentovať s drogami. Chceli len prestať trpieť bolesťou. Lekári im predpisovali silné opioidy. Tie síce bolesť tlmili, ale zároveň v mozgu spôsobovali obrovské dopamínové výboje.

Po čase vznikla tolerancia, pacienti potrebovali vyššie dávky a nakoniec zostali závislí nie preto, že by drogu chceli pre potešenie, ale preto, že ich mozog ju chcel ako zdroj dopamínu.

Prečo niektorí muži skĺznu do závislosti a iní nie?

Vedci upozorňujú, že veľkú rolu zohráva genetika a najmä detstvo. Ak si vyrastal v strese, zažil si fyzické alebo emočné násilie, tvoj mozog je na dopamín citlivejší. To znamená, že na teba môžu drogy pôsobiť silnejšie a rýchlejšie vytvoriť hyperaktívny systém túžby.

Aj preto dvaja muži môžu skúsiť rovnakú látku. Jeden ju odloží a nič sa nestane. Druhý ju odložiť nedokáže. Nie preto, že by bol slabší, ale preto, že jeho mozog reaguje inak.

Nie je to slabosť, je to neuroveda

Najsilnejšia myšlienka článku z The Conversation je jednoduchá. Závislosť nie je o sile charakteru. Závislý muž veľmi dobre vie, že droga mu ničí život. Vidí, čo spôsobuje, chápe riziká. No craving je silnejší než akékoľvek racionálne rozhodovanie.

Preto si závislí muži nezaslúžia odsudzovanie, ale odbornú pomoc a pochopenie. A ak si si myslel, že teba by sa to nikdy netýkalo, vedci dodávajú: mozog každého človeka má tento mechanizmus. Rozdiel je len v tom, ako rýchlo a silno sa aktivuje.

A práve preto by mala spoločnosť prestať hovoriť o slabej vôli a začať hovoriť o tom, čo naozaj ukazuje moderná neuroveda.