Vták navádzajúci človeka k včeliemu hniezdu. Ryby čakajúce na čistenie od menších rýb alebo kreviet. Húsenice motýľov, ktoré presvedčia mravce, aby ich chránili namiesto toho, aby ich zjedli. Spolupráca medzi rôznymi živočíšnymi druhmi je reálna a objavuje sa v rôznych prostrediach, no stále vieme pomerne málo o tom, čo ju umožňuje. Práve na tento problém sa pozrela nová vedecká práca.
Zvieratá nežijú v rovnakom svete, aj preto je spolupráca medzi druhmi taká zložitá
Spolupráca v rámci jedného druhu je dobre preskúmaná. Vieme, ako si rozumejú vlci vo svorke, ako koordinujú akciu včely alebo mravce. Lenže ak sa dva rôzne druhy rozhodnú spolupracovať, nastáva zásadná komplikácia: žijú v odlišných zmyslových svetoch. To, čo jeden vníma ako jasný signál, druhý nemusí vôbec zachytiť. Medzinárodný tím výskumníkov publikoval rozsiahlu prehľadovú analýzu v časopise Animal Behaviour, ktorá sa pozrela na to, ako si takéto druhy dokážu vymieňať informácie.
Autorov zaujímala konkrétna otázka: ako si zvieratá z rôznych druhov vymieňajú informácie tak, aby dokázali koordinovať spoločné akcie? Z dostupných príkladov vyplýva, že komunikácia medzi druhmi nie je náhodná. V niektorých prípadoch ide o pomerne presne nastavený systém signálov, na ktorý musia správne reagovať obe strany.
Ryby si pri čistení od parazitov dávajú jasné signály, aby z lovca nebola korisť
Niektoré signály sú stabilné a predvídateľné. Ryby hľadajúce čistenie od parazitov zaujmú charakteristickú polohu tela, napríklad s hlavou alebo chvostom smerom nahor. Tento signál je natoľko konzistentný, že ho čistiace ryby aj krevety dokážu rozpoznať ako výzvu k interakcii. Podobne funguje aj správanie medozvestky veľkej, vtáka známeho pod latinským názvom Indicator indicator, ktorý používa špecializované volania na navádzanie ľudí k včelím hniezdam a zároveň reaguje na ľudské volania.
Iné signály sú flexibilnejšie a závisia od kontextu. Správanie delfínov, ktoré rybári interpretujú ako pokyn na hodenie siete, sa môže meniť podľa situácie, miesta aj konkrétnej formy spolupráce. Pri takýchto prípadoch nejde len o jeden pevne daný signál, ale o správanie, ktoré musí druhá strana správne vyhodnotiť v konkrétnej situácii.
Chemické signály, vibrácie a veľa toho, čo ešte nevidíme
Výskum upozorňuje na jeden prehliadaný problém. Vedecká komunita sa dlhodobo sústreďovala najmä na vizuálne signály, pretože sú ľahko pozorovateľné. Lenže zvieratá používajú aj vibrácie, chemické látky a zvuky, ktoré ľudské oko ani ucho nezachytí.
Húsenice motýľov z čeľade Lycaenidae napríklad používajú chemické a vibračné signály, aby mravce presvedčili, že sú cennejšie živé ako zjedené. Ak by vedci sledovali len vizuálnu stránku interakcie, celý mechanizmus by im unikol.
To otvára jednoduchú otázku. Koľko foriem medzidruhovej komunikácie existuje, ktoré sme doteraz jednoducho nedokázali merať?
Výhody nestačia. Aby druhy spolupracovali, musia najprv prekonať zmyslovú bariéru
Prehľadová analýza upozorňuje aj na dôležitý evolučný problém. Komunikovať naprieč odlišnými zmyslovými systémami, a zároveň v reálnom čase koordinovať dopĺňajúce sa akcie, je veľká výzva. Práve táto bariéra môže vysvetľovať, prečo je hlbšia medzidruhová spolupráca v prírode relatívne zriedkavá. Nestačí, že spolupráca prináša obom stranám výhody. Oba druhy si musia vedieť odovzdať informáciu o tom, čo potrebujú, kedy to potrebujú a ako má druhá strana zareagovať.
Niektoré signály pritom nevznikli pôvodne na tento účel. Začali ako bežné správanie v iných kontextoch, napríklad pri riešení konfliktov alebo starostlivosti o mláďatá, a až postupne sa mohli vyvinúť do nástrojov medzidruhovej komunikácie. Evolúcia tu nemusela vytvárať nový systém od nuly. Mohla využiť správanie, ktoré už existovalo, a dať mu novú funkciu.
Vedci priznávajú veľkú medzeru. Medzidruhovú komunikáciu poznáme len z pár dobre preskúmaných príkladov
Samotná štúdia je výsledkom interdisciplinárneho workshopu, ktorý sa konal v Cambridgi v júli 2023. Na výslednej práci sa podieľalo 58 autorov z biológie, antropológie aj lingvistiky. Takýto široký tím ukazuje, že téma nepatrí len do jednej vednej disciplíny.
Vedci otvorene priznávajú, že analýza sa sústredila najmä na dobre preskúmané systémy a množstvo otázok ostáva bez odpovede. Aké sú presné náklady a výhody jednotlivých signálov? Za akých podmienok sa signály vyvíjajú a udržiavajú? A koľko ďalších príkladov spolupráce existuje tam vonku, ktoré sme ešte ani neobjavili?
Autori preto upozorňujú na potrebu širšieho výskumu naprieč rôznymi skupinami živočíchov. Zaujímavé môžu byť aj systémy, kde človek aktívne učí iné zviera spájať signál, správanie a odmenu, napríklad pri tradičnom rybolove s vydrami alebo kormoránmi, prípadne pri love s orlami. Takéto prípady môžu ukázať, ako sa signály vytvárajú, udržiavajú a menia v čase.
Na tieto otázky môžu nadviazať experimentálne štúdie, ktoré by konkrétne signály zosilnili alebo potlačili a sledovali, čo sa so spoluprácou stane. Zatiaľ však ide skôr o smer ďalšieho výskumu než o hotovú odpoveď.
Zo signálu môže vzniknúť jazyk. Medzidruhová spolupráca ukazuje, ako evolúcia učí zvieratá rozumieť si
Za výskumom vtákov, rýb či hmyzu je väčšia otázka. Ak dokážeme pochopiť, ako komunikácia medzi druhmi vzniká, ako sa vyvíja a ako udržiava spoluprácu, lepšie pochopíme aj samotný pôvod komunikačných systémov. Nielen u zvierat jedného druhu, ale aj tam, kde sa stretávajú tvory s úplne odlišným spôsobom vnímania sveta.
Spolupráca medzi druhmi preto nie je len kuriozita z prírody. Ukazuje, že dohodnúť sa nemusí znamenať hovoriť rovnakým jazykom. Niekedy stačí, aby jeden druh vyslal signál, druhý ho správne prečítal a obom sa oplatilo v tom pokračovať.