Keď má niekto sedemdesiat rokov a začne kráčať pomalšie alebo častejšie hľadá správne slovo, okolie to zvyčajne uzavrie veľmi rýchlo. Vek. Lenže nový výskum z Yale University ukazuje, že takýto záver môže byť príliš jednoduchý. Staroba sa u veľkej časti ľudí nespráva ako kopec, z ktorého sa dá ísť už len nadol. U mnohých seniorov sa počas rokov objaví aj opačný pohyb, lepší výsledok v teste pamäti, svižnejšia chôdza alebo aspoň zastavenie poklesu.
Vedci pracovali s údajmi od viac než 11 000 Američanov vo veku 65 rokov a viac, ktorých sledovali až 12 rokov v rámci projektu Health and Retirement Study. Nepýtali sa iba na to, ako sa ľudia cítia. Porovnávali výsledky kognitívnych testov a rýchlosť chôdze, teda ukazovateľ, ktorý geriatri často používajú ako jednoduchý signál celkového zdravia. Výsledok bol výrazný. Takmer polovica účastníkov sa počas sledovania zlepšila aspoň v jednej oblasti, buď v myslení, v chôdzi, alebo v oboch naraz.
Keď vedci spriemerovali všetkých seniorov, videli úpadok. Pri jednotlivcoch sa ukázalo niečo iné
Na prvý pohľad štúdia potvrdila presne to, čo by čakal takmer každý. Keď výskumníci hodili všetkých účastníkov do jedného priemeru, obraz vyzeral pochmúrne. Výsledky v kognitívnych testoch klesli a ľudia kráčali pomalšie. Tabuľka teda rozprávala známy príbeh o tom, že po 65. roku života ide mozog aj telo postupne nadol.
Lenže priemer vie byť zradný. Je to ako pozerať sa na dav z veľkej diaľky. Vidíš pohyb celej skupiny, ale nevidíš, čo sa deje s jednotlivými ľuďmi. Keď autori rozobrali dáta človek po človeku, obraz sa zmenil. Niektorí seniori sa naozaj zhoršovali. No veľká časť išla opačným smerom.
Zlepšenie kognitívnych schopností zaznamenalo takmer 32 percent účastníkov a rýchlejšiu chôdzu približne 28 percent. Keď vedci pripočítali aj ľudí, ktorí sa síce nezlepšili, ale ani neklesali, viac než polovica účastníkov sa v kognitívnych schopnostiach vyhla očakávanému úpadku. Becca R. Levy, hlavná autorka štúdie z Yale School of Public Health, preto hovorí, že „zlepšenie v neskorom veku nie je vzácnosťou, je bežné“.
Štúdia bola publikovaná v odbornom časopise Geriatrics.
Seniori s pozitívnejším pohľadom na vek sa zlepšovali častejšie
Autori sa potom pozreli na menej nápadnú vec. S akým nastavením ľudia do štúdie vstupovali? Nešlo o obyčajnú otázku, či je niekto optimista alebo pesimista. Vedcov zaujímalo, či účastníci vnímajú starobu ako obdobie, v ktorom sa dá ešte niečo udržať a zlepšiť, alebo ako fázu, kde je úpadok vopred napísaný scenár.
Práve tu sa objavil rozdiel. Ľudia s pozitívnejším pohľadom na starnutie mali vyššiu pravdepodobnosť, že sa časom zlepšia v kognitívnych testoch aj v rýchlosti chôdze. Tento vzťah ostal viditeľný aj po tom, čo výskumníci zohľadnili vek, pohlavie, vzdelanie, chronické ochorenia, depresiu a dĺžku sledovania. Nešlo teda len o jednoduché vysvetlenie, že zdravší človek má prirodzene lepšiu náladu.
Levy tento výsledok spája so svojou dlhoročnou prácou o stereotypoch starnutia. Ak človek celý život počúva, že staroba znamená slabosť, zabúdanie a závislosť od druhých, tento obraz sa môže časom stať súčasťou toho, ako sám seba vníma. A nemusí zostať iba v hlave. Predchádzajúce výskumy jej tímu spájali negatívne presvedčenia o starnutí s horšou pamäťou, pomalšou chôdzou, vyšším kardiovaskulárnym rizikom aj s biomarkermi Alzheimerovej choroby.
“Naše zistenia naznačujú, že v neskorom veku existuje zásobná kapacita pre zlepšenie,” povedala Levy.
Zlepšovali sa aj seniori, ktorí na začiatku nepôsobili ako oslabení
Autori zároveň preverovali aj dôležitú námietku. Čo ak sa nezlepšovali ľudia v dobrej kondícii, ale najmä tí, ktorí mali na začiatku horšie výsledky a neskôr sa jednoducho dostali späť? Napríklad po chorobe, úraze alebo slabšom období. Dáta však ukázali, že týmto sa celý výsledok vysvetliť nedá.
Zlepšenie sa objavovalo aj u seniorov, ktorí na začiatku štúdie nemali zjavný problém s myslením ani s rýchlosťou chôdze. Štúdia nehovorí iba o tom, že sa niektorí ľudia po zhoršení pozbierali. Naznačuje, že aj vo vyššom veku môže mať mozog a telo istú rezervu, ktorú bežný pohľad na starnutie často prehliada.
Starší človek teda nemusí byť len ako súčiastka, ktorá sa rokmi opotrebúva. V niektorých oblastiach sa môže posunúť aj dopredu. Štúdia pritom naznačuje, že jedným z faktorov môže byť aj to, či človek vlastný vek vníma ako koniec možností, alebo ako obdobie, v ktorom ešte stále má zmysel skúšať, trénovať a zlepšovať sa.
Ak čakáme od staroby len úpadok, môžeme prehliadnuť priestor na zlepšenie
Štúdia nehovorí, že stačí myslieť pozitívne a telo začne fungovať lepšie. Takto jednoduché to nie je. Vedci zatiaľ presne nevedia, čo sa deje v mozgu, svaloch alebo nervovej sústave ľudí, ktorí sa vo vyššom veku zlepšovali. Môže ísť o väčšiu aktivitu, lepšiu motiváciu, nižší stres, ochotu rehabilitovať, ale možno aj o hlbšie biologické procesy, ktoré bude musieť ukázať ďalší výskum.
Dôležitá je však praktická pointa. Ak senior, rodina alebo lekár automaticky predpokladá, že po 65. roku života sa už dá len spomaľovať úpadok, mnohé možnosti sa môžu prehliadnuť. Dáta z Yale ukazujú, že takýto pesimizmus nemusí sedieť. Takmer polovica sledovaných ľudí sa v priebehu rokov zlepšila aspoň v jednej meranej oblasti. Staroba preto nemusí byť len o tom, čo človek stráca, ale aj o tom, kde ešte stále môže získať späť časť svojich schopností.