Do papule veľryby sa človek zmestí, no väčšina druhov ho nedokáže prehltnúť. Ich hrdlo je na telo dospelého človeka príliš úzke. Inak je na tom vorvaň obrovský (Physeter macrocephalus). Jeho hltan a pažerák sú natoľko široké, že by nimi človek mohol aspoň teoreticky prejsť.
Žiadny hodnoverne zdokumentovaný prípad však nepoznáme. Vorvane ľudí nelovia a ani ich bežná korisť nemá veľkosť dospelého človeka. Najčastejšie požierajú kalmáre a ryby. Veľké hlavonožce, s ktorými si ich často spájame, tvoria iba časť ich jedálneho lístka.
Korisť mu zmizne v hrdle bez jediného zahryznutia
Vorvaň svoju korisť spravidla netrhá ani nežuje. Pri love sa vo veľkej miere spolieha na sanie.
Jeho jazyk je krátky, široký a uložený hlboko v zadnej časti papule. Keď ho vorvaň prudko stiahne dozadu, zväčší priestor v ústach a vytvorí podtlak, ktorý vtiahne vodu aj korisť smerom k hltanu. Tento spôsob lovu opisuje anatomická štúdia jazyka a hltacieho aparátu vorvaňa, ktorej plné znenie je dostupné online.
Do pohybu sa zapája celý jazylkový aparát, teda sústava kostí, svalov a väzív v spodnej časti hrdla. Silné svaly stiahnu jazyk hlbšie do papule a ešte viac zväčšia priestor, do ktorého prúdi voda. Korisť tak môže zmiznúť v hrdle skôr, než stihne uniknúť. Porovnávacia analýza zubatých veľrýb ukázala, že podobný spôsob lovu sa u viacerých druhov vyvinul nezávisle.
Zuby vyzerajú hrozivo, no korisť nimi zrejme nechytá
Vorvaň má v spodnej čeľusti približne 20 až 26 zubov na každej strane. Sú veľké, kužeľovité a pri zatvorení papule zapadajú do jamiek v hornej čeľusti. Horné zuby zostávajú väčšinou ukryté pod ďasnom alebo sa vôbec nevyvinú.
Ich veľkosť zvádza k predstave, že ide o hlavnú loveckú zbraň. Výskum však naznačuje, že vorvaň ich pri získavaní potravy až tak veľmi nepotrebuje. Na telách prehltnutých kalmárov často chýbajú stopy po uhryznutí. Vedci našli aj dobre živené jedince s vážne poškodenou alebo deformovanou spodnou čeľusťou. Potravu si dokázali zaobstarať aj bez funkčného zhryzu.
Senzory pripevnené na telá vorvaňov zachytili počas záverečnej fázy útoku prudké pohyby hlavy. Mohlo ísť o rýchle otvorenie čeľuste, stiahnutie jazyka a nasatie koristi. Samotné zuby pri tom zrejme zohrávajú menšiu úlohu, než by naznačoval ich vzhľad.
Človeka by nezabila kyselina, ale prvé sekundy v hrdle
Ak by vorvaň človeka skutočne nasal do papule, žalúdočná kyselina by ešte nebola bezprostredným problémom. Útok by sa odohral pod vodou. Obeť by sa ocitla v úplnej tme, bez vzduchu a v priestore, ktorý sa prudko zatvára.
Mohutný jazyk spolu so svalmi hltana by tlačil telo smerom do pažeráka. Človek by sa nemohol otočiť, zaprieť ani sa poriadne nadýchnuť. Hrozilo by mu utopenie, rýchla strata vedomia a vážne poranenia spôsobené tlakom.
Pažerák by telo posúval vlnami svalových kontrakcií. Voľný pád do prázdneho žalúdka, aký poznáme z filmov, by nenastal. Človek by uviazol v tesnom svalovom tuneli, ktorý by sa okolo neho opakovane zvieral. Zomrel by zrejme ešte počas prehĺtania alebo krátko po ňom. Tráviace šťavy by sa k telu dostali až neskôr.
Žalúdok by telo najskôr stlačil, až potom začal tráviť
Žalúdok vorvaňa netvorí jedna veľká dutina. Potrava prechádza cez niekoľko oddielov a každý z nich má inú úlohu.
Ako prvý ju prijme predžalúdok. Nemá žľazy produkujúce kyselinu, no jeho hrubé svalové steny obsah stláčajú, premiešavajú a mechanicky narúšajú. Telo by tu čelilo silným kontrakciám. Nešlo by však o okamžité rozomletie na kúsky.
Z predžalúdka by pokračovalo do fundickej časti, kde sa nachádza kyselina chlorovodíková a pepsín, enzým rozkladajúci bielkoviny. Mäkké tkanivá by sa začali tráviť rovnakým spôsobom ako telá kalmárov a rýb.
Vzniknutá hmota by sa cez spojovací kanál dostala do pylorickej časti žalúdka a odtiaľ do čreva. Celý proces by trval podstatne dlhšie než samotné prehltnutie. Filmová predstava človeka, ktorý ešte dlho sedí pri vedomí v žalúdku veľryby, má preto od reality veľmi ďaleko.
Lovca homárov držala veľryba v papuli 40 sekúnd
V júni 2021 sa americký lovec homárov Michael Packard potápal pri pobreží Cape Cod, keď ho zrazu obklopila tma. Do papule ho nabral vráskavec dlhoplutvý.
Ako informovala stanica NPR, Packard zostal v papuli približne 30 až 40 sekúnd. Veľryba potom vyplávala k hladine, zatriasla hlavou a vypľula ho späť do mora. Potápač utrpel pomliaždeniny a poranenie kolena, no prežil.
Vráskavec ho nemohol skutočne prehltnúť. Hoci má obrovskú papuľu, jeho hrdlo je úzke. Prejdú ním malé ryby a kril, nie dospelý človek. Packard preto zostal iba medzi čeľusťami.
Vorvaň má pažerák podstatne väčší, no ani pri ňom nevieme s istotou povedať, či by ním dospelý človek prešiel. Nikto takýto prípad nezdokumentoval a vorvane človeka za korisť nepovažujú.
Ak by k tomu predsa len došlo, predstava o pomalom rozpúšťaní v žalúdočnej kyseline by bola mylná. O osude človeka by sa rozhodlo v prvých sekundách pod vodou, v tme a v zovretí svalov, ktorým sa nedá vzoprieť.