Káva môže spomaľovať vstrebávanie cukru. Nie ako zázračný nápoj, ale ako chemicky zložitá zmes látok, ktoré zasahujú do trávenia. Nový výskum ukazuje, že v praženej káve sa nachádzajú molekuly schopné brzdiť enzým alfa-glukozidáza. Ide o enzým, na ktorý cielia niektoré lieky pri cukrovke 2. typu.
Rýchlosť, akou alfa-glukozidáza pracuje v čreve, rozhoduje o tom, ako prudko po jedle stúpne cukor v krvi. Spomalenie enzýmu znamená pomalší nárast glukózy. Na tomto princípe fungujú niektoré lieky. Výskum skúmal, či podobný efekt nemajú aj vybrané látky z kávy.
Alfa-glukozidáza pritom nie je abstraktný pojem. V praxi funguje ako sústava nožníc. V čreve rozstriháva zložité sacharidy z pečiva, cestovín či zemiakov na jednoduchú glukózu, ktorá sa následne dostáva do krvi. Čím „ostrejšie“ tieto nožnice pracujú, tým prudší je nárast cukru po jedle.
Ak sa ich podarí aspoň čiastočne otupiť, celý proces sa spomalí. Sacharidy sa štiepia postupne a glukóza sa do obehu uvoľňuje pomalšie. Presne na tomto princípe stoja lieky používané pri cukrovke. A práve tu sa výskum dostáva k jadru veci a to, že niektoré molekuly z kávy dokážu tieto nožnice v laboratórnych podmienkach pribrzdiť.
Nejde o kávu ako takú, ale o to, čo v nej je
Výskum netvrdí, že káva lieči cukrovku ani že po nej klesá cukor v krvi. Drží sa pri zemi. Hovorí len toľko, že v káve existujú konkrétne látky, ktoré dokážu v laboratóriu spomaliť jeden dôležitý enzým. Ide o tri doteraz nepopísané zlúčeniny označené ako caffaldehydy A, B a C.
Testy prebehli priamo na enzýme. Bez trávenia, bez metabolizmu, bez ľudského tela. V tomto úzkom nastavení vyšli výsledky pomerne silné. Autori uvádzajú, že niektoré zlúčeniny dosiahli nižšie IC₅₀ hodnoty než acarbóza, čo je liek používaný pri cukrovke.
Treba sa však stále držať pri zemi. Výsledok hovorí, že molekula vie brzdiť enzým v skúmavke. Nič viac. Medzi týmto bodom a reálnym účinkom u človeka je dlhá cesta. Látka sa musí vstrebať, prežiť pečeň, dostať sa do správnej koncentrácie. Bez týchto krokov ostáva celý efekt zaujímavý z biologického hľadiska, no prakticky neoverený.
Za zmienku stojí aj samotný pôvod kávy, s ktorou výskum pracoval. Išlo o pražené zrná Coffea arabica. Nie náhodou. Arabica má odlišný chemický profil než robusta, obsahuje menej kofeínu a iné spektrum diterpénov. Zároveň ide o najbežnejší typ kávy, s ktorým sa stretáva väčšina ľudí v kaviarňach aj doma. Výsledky sa teda viažu ku konkrétnemu druhu, nie ku káve ako takej.
Koľko z toho sa vôbec dostane ďalej
Výskum cielil aj na látky, ktoré sa v káve objavujú len v stopách. Z pohľadu analytika je to logický krok. Z pohľadu praxe už menej. Ak je niečo prítomné v extrémne nízkom množstve, automaticky to vyvoláva otázku dávky. Koľko z týchto zlúčenín sa reálne nachádza v jednej šálke? Líši sa to podľa zŕn, praženia, spôsobu prípravy? Má espresso rovnaký chemický profil ako filter alebo kapsula? Na tieto otázky výskum odpoveď nedáva.
Potom prichádza otázka, ktorú laboratórium nerieši. Čo sa s týmito látkami stane v tele? Mnohé rastlinné zlúčeniny vyzerajú presvedčivo na papieri, no trávenie ich rozloží skôr, než sa dostanú tam, kde by mali niečo ovplyvniť. Kým nevieme, či sa tieto molekuly vôbec vstrebú a v akej forme, celý efekt zostáva len hypotézou.
Ak máš pocit, že káva ti nerozkolíše cukor v krvi tak ako sladené nápoje, výskum ponúka možné vysvetlenie. Nie dôkaz. Nie odporúčanie. Len náznak mechanizmu, ktorý môže hrať rolu.
