Pri liekoch ako Ozempic neplatí, že zaberú každému rovnako. Niekto zhodí veľa, iný len trochu a ďalší má pocit, že sa nedeje takmer nič. Vedcov preto zaujímalo, prečo sú rozdiely medzi ľuďmi také veľké. Podľa nových zistení za tým nemusí byť len DNA, ale aj to, či človek je od hladu, očami alebo kvôli emóciám.
Genetika môže rozhodovať o tom, ako silno liek zaberie
Nová štúdia publikovaná v časopise Nature naznačuje, že časť odpovede môže byť zapísaná priamo v DNA. Vedci zistili, že konkrétne genetické varianty súvisia s tým, ako telo reaguje na GLP-1 lieky na chudnutie. Sem patrí aj Ozempic.
Výskumníci analyzovali údaje od takmer 28-tisíc používateľov služby 23andMe, ktorí uviedli, že užívali lieky na chudnutie. Rozdiely medzi nimi boli výrazné. Priemerne ľudia schudli asi 10 percent svojej hmotnosti, no niektorí nezhodili takmer nič a iní až okolo 25 percent.
„Najzaujímavejším zistením je, že gény človeka môžu priamo ovplyvniť, ako jeho telo reaguje na GLP-1 lieky na chudnutie,“ uviedol Adam Auton, viceprezident ľudskej genetiky v 23andMe Research Institute.
Čo robia GLP-1 lieky v tele a prečo do toho prehovára genetika
Ozempic obsahuje semaglutid, látku, ktorá napodobňuje hormón GLP-1. Práve ten v tele pomáha regulovať hladinu cukru v krvi, spomaľuje vyprázdňovanie žalúdka a zároveň tlmí chuť do jedla. Výsledok je jednoduchý. Človek sa zasýti skôr a často zje menej bez toho, aby musel pri každom jedle so sebou bojovať.
Lenže tu sa to nekončí. To, ako silno tento mechanizmus zaberie, nemusí byť u každého rovnaké. Liek sa totiž viaže na konkrétne receptory a práve tie sú dané aj geneticky. Ak má niekto trochu odlišný variant génu, cez ktorý tento signál prechádza, odpoveď organizmu môže byť slabšia alebo naopak výraznejšia.
Vedci pritom narazili priamo na rozdiely v génoch GLP1R a GIPR, teda v tých, ktoré súvisia s receptormi, na ktoré tieto lieky cielia. To je dôležité najmä preto, že nejde o nejaký vzdialený genetický vplyv niekde na pozadí. Rozdiel sa ukázal presne tam, kde sa rozhoduje o tom, ako telo na liek zareaguje.
Niekomu liek zabral o niečo viac, inému o niečo menej
Štúdia ukázala, že ľudia s jednou kópiou konkrétneho genetického variantu schudli v priemere asi o 0,76 kilogramu viac než tí, ktorí ho nemali. Pri dvoch kópiách sa rozdiel zvýšil približne na 1,5 kilogramu.
Na prvé počutie to nemusí pôsobiť ako niečo veľké. Lenže pri liekoch, pri ktorých sa účinok aj tak medzi ľuďmi dosť líši, má význam aj takýto posun. Naznačuje totiž, že rozdiely v chudnutí nevznikajú len náhodou. Nie vždy je to len o tom, čo ješ, ako sa hýbeš alebo akú máš disciplínu. Časť odpovede môže byť zapísaná už v tvojej biológii.
Genetika sa pritom neukázala len pri samotnom chudnutí, ale aj pri tom, ako telo znáša nežiaduce účinky. Jeden z variantov sa spájal s viac než 57-percentne vyšším rizikom nevoľnosti. Iný zas zvýšil riziko vracania o 36 percent.
Ešte výraznejšie to vyšlo pri tirzepatide. Ľudia s jedným variantom génu pre GIP receptor mali až o 83 percent vyššiu pravdepodobnosť vracania. A práve tu sa láme rozdiel medzi tým, pre koho je liek znesiteľný, a pre koho sa liečba môže veľmi rýchlo stať problémom.
Rozhodujú nielen gény, ale aj to, čo ťa ženie k jedlu
Podobný obraz naznačila aj japonská štúdia, v ktorej vedci sledovali 92 ľudí s diabetom 2. typu počas prvého roka liečby GLP-1 agonistami. Nepozerali sa len na váhu či hladinu cukru v krvi, ale aj na to, aký vzťah majú pacienti k jedlu a čo ich najčastejšie vedie k tomu, že siahnu po ďalšom súste.
Práve tu sa ukázal zaujímavý rozdiel. Najlepšie dlhodobé výsledky mali ľudia, ktorých k jedlu ťahali najmä vonkajšie podnety. Stačil pohľad na koláč, vôňa fastfoodu alebo jedlo položené pred nimi. Slabšie na tom boli pacienti, ktorí jedli hlavne pod vplyvom emócií, napríklad stresu, napätia, smútku či vnútorného nepokoja.
Inak povedané, tieto lieky zrejme lepšie fungujú tam, kde človeka k jedlu spúšťa prostredie okolo neho. Ak je jedenie naviazané skôr na psychické napätie a emócie, účinok môže byť slabší.
„Zdá sa, že GLP-1 lieky fungujú lepšie u ľudí, ktorí sa prejedajú najmä pod vplyvom vonkajších podnetov, napríklad keď vidia alebo cítia jedlo. Slabší účinok sa ukázal u tých, u ktorých je problém viac prepojený s emocionálnym jedením,“ uviedol profesor Daisuke Yabe z Kjótskej univerzity.
Prečo GLP-1 lieky nestačia tam, kde za jedením stojí stres
V praxi to sedí. GLP-1 lieky dokážu potlačiť apetít aj oslabiť pocit odmeny, ktorý mozog z jedla má. Preto často fungujú lepšie tam, kde človeka láka jedlo samo osebe, jeho vôňa, vzhľad alebo to, že je jednoducho poruke.
Lenže pri emočnom jedení je problém inde. Človek neje preto, že by ho premohol hlad, ale preto, že si jedlom tlmí stres, napätie alebo nepríjemné pocity. A presne tu naráža liek na hranicu toho, čo ešte vie ovplyvniť. Injekcia môže oslabiť chuť, no nevyrieši to, čo sa deje v hlave.
Aj autori štúdie preto upozorňujú, že pri silnom emočnom jedení môže byť popri liečbe potrebná aj behaviorálna alebo psychologická podpora. Inak sa môže stať, že hlad ustúpi, no potreba „zajesť“ stres zostane.
Nie každý zareaguje rovnako a práve tu sa to začína lámať
Tieto zistenia sú zaujímavé, ale ešte z nich netreba robiť veľké závery. Aj samotní vedci upozorňujú, že vplyv genetiky na úbytok hmotnosti bol skôr menší. Inými slovami, dnes ešte neplatí, že ti lekár spraví genetický test a hneď bude vedieť povedať, či práve u teba Ozempic zaberie alebo nie.
Svoje limity mala aj japonská štúdia. Sledovala malú skupinu pacientov, mala observačný charakter a časť údajov stála na tom, čo ľudia o sebe povedali sami. Na definitívne verdikty je to málo. Aj tak však ide o dôležitý signál, že pri GLP-1 liekoch nerozhoduje len dávka alebo názov prípravku.
Do hry zrejme vstupuje viac vecí naraz. Genetika, citlivosť receptorov, sklon k nevoľnosti či vracaniu, ale aj to, či človek je hlavne zo zvyku, pod vplyvom prostredia alebo preto, že si jedlom tlmí stres. A práve toto môže vysvetľovať, prečo jeden človek po liečbe schudne výrazne a iný sa s ňou trápi bez väčšieho efektu.
Časom sa preto môže ukázať, že pri týchto liekoch nebude stačiť pozerať len na váhu a hladinu cukru. Dôležité bude aj to, ako tvoje telo na liek reaguje a čo ťa v skutočnosti ženie k jedlu. Niekomu pomôže samotná liečba. Niekto bude popri nej potrebovať aj inú podporu.