Stačí päť minút pohybu denne a úmrtnosť klesne o desať percent? Takto znie skratka, ktorá sa rýchlo šíri médiami. Nová analýza dát z nositeľných zariadení totiž nehovorí, že päť minút denne niekoho „zachráni“. Ukazuje niečo iné a to, že ak sa najmenej aktívni ľudia v populácii začnú hýbať aspoň o trochu viac, efekt sa na úrovni celej spoločnosti sčítava spôsobom, ktorý nie je zanedbateľný.
Podstatné teda nie je, koľko by sme sa mali hýbať v ideálnom svete. Dôležité je, čo sa stane, keď sa ľudia, ktorí sa dnes nehýbu takmer vôbec, pohnú aspoň trochu.
Ako tieto čísla vznikli a čo z nich vyčítať nemožno
Autori nepozorovali ľudí, ktorí si povedali „od zajtra cvičím o päť minút viac“, a potom sledovali, kto zomrel. Použili iný prístup. Zobrali dáta z akcelerometrov od viac než 130-tisíc ľudí v Európe a USA, zistili, koľko sa hýbu a koľko sedia, a prepojili to s údajmi o úmrtnosti.
V praxi to znamenalo porovnanie skupín s rôznou mierou aktivity a výpočet, ako by sa zmenil celkový počet úmrtí, keby sa správanie v populácii mierne posunulo. Keď tento posun „nasimulovali“ len u pätiny najmenej aktívnych ľudí, vyšlo im, že by sa počas sledovaného obdobia neudialo približne 6 % všetkých úmrtí v celej populácii. Ak by rovnakých päť minút denne pridala väčšina ľudí okrem už veľmi aktívnych, model ukazuje zhruba 10 % rozdiel v celkovom počte úmrtí.
Dôležitý detail je, že tieto odhady nevychádzajú z jednej vzorky. Vedci pracovali so siedmimi kohortami z Nórska, Švédska a USA a zároveň samostatne analyzovali aj rozsiahle dáta z UK Biobank. A práve tie vychádzajú opatrnejšie. Efekty sú menšie, hoci smer výsledkov je rovnaký. Presné percentá sa teda líšia podľa populácie a metodiky.
Nehovorí to nič o osude konkrétneho človeka. Hovorí to o tom, čo sa stane s číslami, keď sa trochu pohne celá populácia.
Prečo päť minút funguje najmä u tých, čo nerobia nič
Efekt pohybu nie je lineárny. Prvých pár minút má u sedavých ľudí omnoho väčší relatívny dopad než ďalších päť minút u niekoho, kto už behá alebo bicykluje. Ide o kombináciu viacerých mechanizmov: zlepšenie inzulínovej senzitivity, pokles zápalových markerov, lepšia regulácia krvného tlaku či základná kardiovaskulárna adaptácia.
Ak sa niekto celý deň presúva len zo stoličky do auta a späť, päť minút svižnej chôdze je prvý skutočný pohyb, ktorý jeho telo za deň dostane. Pre niekoho, kto sa hýbe pravidelne, je to skôr detail navyše. Práve preto sa vedci pozerajú zvlášť na najmenej aktívnych ľudí a zvlášť na to, čo sa stane, keď sa o kúsok pohne väčšina populácie.
Kde sa treba mať na pozore
Tu je bod, kde sa oplatí spomaliť. Nie preto, že by boli dáta slabé, ale preto, že sa ľahko preceňujú. Štúdia nestojí na experimente, v ktorom by niekto ľuďom prikázal hýbať sa viac a potom sledoval výsledok. Porovnáva skupiny ľudí, ktorí sa hýbu rôzne, a z rozdielov odhaduje, čo by sa mohlo stať.
Ľudia, ktorí sa hýbu viac, sa často líšia aj v iných veciach. Majú lepší zdravotný stav, iný životný štýl, niekedy aj lepší prístup k starostlivosti. Štatistické úpravy vedia časť týchto rozdielov vyhladiť, nie všetky.
Ďalší detail, ktorý sa v skrátených verziách často stráca, je, že UK Biobank dáta vychádzajú opatrnejšie než severské a americké kohorty. Päť minút denne teda nie je univerzálna dávka, ktorá funguje rovnako všade.
A napokon je tu riziko samotného posolstva. Ak niekomu v hlave zostane len veta „stačí päť minút“, pointa sa míňa. Sedavý životný štýl sa tým neruší, len sa k nemu pridá krátka epizóda pohybu. Štúdia nehovorí, že to stačí. Hovorí, že aj malé posuny majú zmysel, ale len ako začiatok, nie ako alibi.
Ako tieto zistenia čítať triezvo
Vedci, ktorí sa k štúdii vyjadrili, sa v zásade zhodujú: dáta sú silné, ale zjednodušené čítanie im môže uškodiť. Daniel Bailey z Brunel University upozorňuje, že päť minút pohybu denne treba chápať ako začiatok, nie ako konečnú métu.
„Každá minúta sa počíta, najmä u ľudí, ktorí sa dnes nehýbu takmer vôbec. Riziko však vzniká vtedy, ak si verejnosť zoberie len to, že stačí päť minút denne, a tým to pre ňu končí,“ hovorí Bailey.
Podľa neho práve dlhé hodiny sedenia zostávajú zásadným problémom, aj keď ich človek krátkou aktivitou formálne „preruší“.
O krok ďalej ide štatistik Kevin McConway, ktorý upozorňuje na najčastejšie nepochopenie samotných čísel.
„Ide o odhad rozdielu v celkovom počte úmrtí v celej populácii, v hypotetickom scenári, kde sa aktivita mierne zvýši u veľkého počtu ľudí,“ vysvetľuje.
Záver je podľa neho štatisticky legitímny, no v skrátených mediálnych verziách sa často mení na niečo, čím v skutočnosti nie je.
Tak či onak, ak sa nehýbeš takmer vôbec, každý malý posun má význam. Ak sa hýbeš dosť, táto štúdia nie je ospravedlnením, aby si ubrala. A pre zdravotnú politiku je to argument, že zanedbateľné zmeny v správaní miliónov ľudí môžu mať väčší dopad než ambiciózne odporúčania, ktoré reálne dodržiava málokto.
Nie je to sľub dlhovekosti. Je to nepríjemné pripomenutie, že pasivita sa sčítava. A že pohyb, aj ten krátky, sa sčítava tiež.
