Živé bytosti slabunko svietia. A keď zomrú, toto svetlo prakticky zmizne. Znie to podozrivo. Presne ako téma, ktorú by si si normálne odklikol preč. Lenže tentoraz sa za tým neskrýva žiadna mágia, ale fyzika a chémia v tej najčistejšej podobe.
Ide o výskum vedcov z University of Calgary, ktorí ukázali, že živé organizmy produkujú extrémne slabé svetlo. Tak slabé, že ho neuvidíš ani v úplnej tme. Zachytiť ho dokážu len špičkové kamery schopné registrovať jednotlivé fotóny. A nie, nie je to aura. Nie je to energia vedomia. Je to biochémia.
Slovo svetlo väčšinu ľudí mätie
Ten rozruch vlastne ani neprekvapí. Stačí vysloviť slovo svetlo v jednej vete so životom a smrťou a fantázia si okamžite ide svoje. Zvyšok si už ľudia doplnia sami. Niečo odchádza, niečo mizne, niečo nevysvetliteľné.
Lenže tu sa žiadny príbeh nekoná. Ide o obyčajné fotóny. Fyziku. Vedľajší efekt toho, že bunky pracujú, oxidujú, presúvajú elektróny. Keď sa táto chemická prevádzka zastaví, prestane sa produkovať aj ten slabý svetelný šum. Nič viac, nič menej.
Ako vlastne vzniká to slabé svetlo
Možno si teraz hovoríš: dobre, ale čo presne vlastne svieti? Odpoveď je prekvapivo prozaická. Keď bunky fungujú, prebiehajú v nich tisíce chemických reakcií. Najmä tie, ktoré súvisia s oxidačným stresom. Ide o stav, keď v bunke vzniká viac reaktívnych foriem kyslíka, než ich telo dokáže bezpečne zvládnuť.
Reaktívne formy kyslíka poškodzujú molekuly, elektróny sa presúvajú, vracajú späť do stabilného stavu a pri tom občas uvoľnia fotón. Hotovo. Nejde o mystiku, ale o fyziku a chémiu, ktoré si robia svoju prácu.
Tento jav poznáme už desaťročia. Volá sa ultraweak photon emission. Doteraz sa však meral skôr na úrovni buniek či tkanív. Nové na tomto výskume je to, že sa ho podarilo zachytiť na úrovni celého organizmu. A hlavne porovnať stav pred a po smrti.
Ako ten experiment prebiehal
Experiment bol pritom prekvapivo jednoduchý. Myš umiestnili do úplnej tmy a snímali ju extrémne citlivou kamerou, ktorá dokáže zachytiť aj jednotlivé fotóny. Meranie trvalo dostatočne dlho na to, aby sa dal odlíšiť skutočný signál od náhodného šumu.
Následne bola myš humánne usmrtená a celý proces sa zopakoval. Dôležitý detail, ktorý často zanikne: telo zostalo udržiavané na rovnakej teplote. Cieľom bolo vylúčiť teplo ako zdroj rušenia. Inými slovami, vedci nechceli merať teplo mŕtveho tela, ale to, čo sa zmení v momente, keď sa zastaví metabolizmus.
Po smrti počet zachytených fotónov citeľne klesol. Nie lokálne, nie náhodne, ale naprieč celým telom. Rovnaký vzorec sa objavil aj pri rastlinách. Poškodené alebo chemicky stresované listy vyžarovali viac svetla než zdravé časti.
Práve tu sa láme interpretácia. Toto svetlo nehovorí „tu je život“. Hovorí niečo oveľa konkrétnejšie: tu prebiehajú chemické reakcie. Keď bunky pracujú, oxidujú, presúvajú elektróny a snažia sa udržať rovnováhu, vzniká aj tento slabý svetelný vedľajší efekt. Keď sa táto biochemická prevádzka zastaví, zmizne spolu s ňou.
Keď sa štúdia objavila, rýchlo sa rozšírila médiami. Úprimne, nie je sa čomu čudovať. Spojenie slov „svetlo“ a „smrť“ vždy pritiahne pozornosť. Aj autor štúdie Christoph Simon priznáva, že ľuďom to okamžite evokuje aury. A práve tu sa začína problém.
Pretože nie, toto nie je dôkaz nejakej životnej energie, ktorá opúšťa telo. Je to dôkaz toho, že keď sa zastaví metabolizmus, prestanú prebiehať chemické reakcie, ktorých vedľajším produktom sú fotóny. Bodka.
