Ak by mozog v posledných minútach života skutočne spúšťal vlastnú psychedelickú reakciu, nešlo by o senzáciu pre milovníkov záhad. Išlo by o vážny zásah do toho, ako rozumieme vedomiu, jeho rozpadu a hranici medzi biologickým koncom a subjektívnym prežívaním. Práve preto si hypotéza o úlohe DMT pri zážitkoch blízkych smrti zaslúži chladnú hlavu. A prísnejšie otázky, než aké jej zvyčajne kladieme.
Záujem o tému znovu vzrástol po článkoch, ktoré si všimli, že ľudia opisujú near-death experiences veľmi podobne ako zážitky po 5-MeO-DMT. Hovoria o rozpade seba, o zvláštnom pokoji, o tom, že čas prestal existovať. Dá sa tomu veriť. No práve tu vzniká problém. Podobné slová ešte nemusia znamenať rovnakú príčinu. Na túto paralelu upozornil aj server popularmechanics.com.
Podobnosť ešte nie je dôkaz
Psychológovia pracujú s tým, čo majú. So slovami ľudí. So spomienkami. So subjektívnymi rekonštrukciami extrémnych stavov. Štúdia z roku 2023 porovnávala skúsenosť jedného človeka, ktorý prežil klinickú smrť a neskôr aj psychedelický zážitok. Výsledok bol konzistentný, miestami až znepokojivo podobný. No práve tu sa treba zastaviť. Jeden prípad nie je mechanizmus. Ani model.
Aj samotní autori priznávajú, že priame dôkazy o masívnom uvoľňovaní DMT v ľudskom mozgu v momente smrti nemáme. Existujú zvieracie experimenty, existujú biochemické náznaky, existuje logická úvaha. Chýba však meranie. Bez neho sa hypotéza pohybuje na hrane medzi vedou a interpretáciou.
„Máme dobré nepriame dôkazy zo zvieracích modelov, že pri smrti dochádza k výrazným neurochemickým zmenám. Pri ľuďoch však takéto priame dôkazy zatiaľ neexistujú.“
Mozog pri smrti nefilozofuje, kolabuje
Smrť z pohľadu neurobiológie nevyzerá ako riadený prechod do „iného stavu“. Skôr ako reťazová reakcia. Mozog stráca kyslík. Oxid uhličitý sa hromadí. Mení sa pH. Neurotransmitery sa uvoľňujú v dávkach, ktoré by za normálnych okolností boli toxické. Serotonín, noradrenalín, glutamát. Chemický chaos.
V takomto prostredí sa mení všetko. Vnímanie tela. Čas. Emócie. Pamäť. Je potom naozaj prekvapivé, že ľudia opisujú intenzívne, symbolické a emočne nabité zážitky? A je nutné hľadať jeden „hlavný spínač“, keď vieme, že mozog pracuje ako preťažený systém bez regulácie?
Zaujímavé je, že zážitky blízke smrti bývajú často osobné. Objavujú sa blízki ľudia, fragmenty životných udalostí, vzťahy. Psychedeliká typu 5-MeO-DMT naopak smerujú k abstrakcii a rozpusteniu identity. Podobný výsledok, ale iná cesta. To naznačuje, že biologický kontext hrá väčšiu rolu, než sa v populárnych interpretáciách pripúšťa.
Epifýza ako producent DMT? Zatiaľ skôr príbeh než fakt
Myšlienka, že epifýza uvoľňuje pri smrti veľké množstvá DMT, sa stala takmer ikonickou. Výrazne ju popularizovala kniha DMT: The Spirit Molecule. Problém je, že u ľudí zatiaľ nemáme dôkaz, že by epifýza takúto funkciu mala.
DMT bolo nájdené v ľudských telesných tekutinách, to je fakt. No jeho prítomnosť ešte neznamená funkčný význam pri smrti. Neurovedci opakovane upozorňujú, že metabolizmus neurotransmiterov sa medzi druhmi líši a zvieracie modely majú svoje limity. Kde presne vzniká DMT v ľudskom tele a v akých množstvách, stále nevieme spoľahlivo povedať.
Kde sa hypotéza končí a začína interpretácia
Predstava „chemického sprievodcu smrti“ je intelektuálne lákavá. Spája biológiu s existenciálnymi otázkami. Lenže práve tu hrozí, že interpretácia predbehne dáta. Z hypotézy sa stane vysvetlenie. Z možnosti istota.
Realita je menej elegantná, no poctivejšia. Podobnosť medzi psychedelickými stavmi a NDE je nepopierateľná. Biologický mechanizmus však zostáva otvorený. DMT môže byť súčasťou skladačky. Ale zatiaľ nevieme, či ide o kľúčový diel, alebo len o jeden z mnohých vedľajších efektov kolabujúceho systému.
Ak má táto téma praktický význam, tak v tom, že nás núti uvažovať o vedomí bez romantiky. Ako o krehkom procese, ktorý sa pri extrémnych podmienkach správa nepredvídateľne. A že nám pripomína, aké riskantné je zamieňať silný zážitok za jeho príčinu. Najmä v momente, keď ide o posledné minúty ľudského života.
