Ak máš psa dlhšie než pár mesiacov, pravdepodobne máš pocit, že mu rozumieš. Vieš, kedy je v pohode, kedy nervózny a kedy „vie, že spravil hlúposť“. Tento pocit má väčšina majiteľov psov, vrátane tých skúsených. Práve preto je výskum z Arizona State University taký dôležitý. Ukazuje, že istota v tom, ako čítame psie emócie, môže byť klamlivá.
Nie preto, že by psy nekomunikovali. Ale preto, že my ľudia máme tendenciu pozerať sa na všetko okolo psa, len nie na psa samotného. A do jeho správania si premietame vlastné očakávania, skúsenosti a nálady.
Čítame situáciu, nie správanie
Za výskumom stojí Alexandra Molinaro, ktorá ho viedla v spolupráci s Cliveom Wynnom. Podstatné je však nie meno, ale to, ako experiment vyzeral. Ľudia neporovnávali rôzne psy. Pozerali sa stále na ten istý záber. Pes sa správal rovnako. Jediné, čo sa zmenilo, bol kontext, ktorý im bol podsunutý.
V praxi to fungovalo veľmi jednoducho. Účastníkom pustili rovnaký záber psa, ktorý sa správal úplne rovnako. Niekedy im však povedali, že pes reaguje na zapnutý vysávač. Inokedy, že sa pozerá na vôdzku a chystá sa na prechádzku.
Hodnotenie sa zmenilo okamžite. Keď ľudia verili, že ide o vysávač, správanie psa čítali ako stres a nepohodu. Keď mali v hlave vôdzku, ten istý pohyb zrazu znamenal pokoj a radosť. Pes sa nezmenil. Zmenil sa len výklad toho, čo ľudia videli.
Presne tu sa ukazuje problém. Nevyhodnocujeme správanie izolovane. Najprv si v hlave vytvoríme príbeh a až potom doň správanie psa zapasujeme. Nie vedome, nie naschvál. Automaticky.
Keď do psa premietame vlastné pocity
Veľká časť problému spočíva v tom, že máme tendenciu psa „poludšťovať“. Vidíme výraz, ktorý nám pripomína ľudskú vinu, hanbu alebo smútok, a automaticky mu priradíme ľudský význam. Lenže pes takto neuvažuje.
Molinaro upozorňuje, že neexistuje vedecký dôkaz, že psy spracúvajú emócie rovnakým spôsobom ako ľudia. Majú emócie, majú sociálne väzby, ale ich vnútorné prežívanie a prejavy fungujú inak. Často ide o jednoduchú reakciu na tón hlasu, napätie tela alebo očakávanie trestu.
Otázka teda neznie, či má pes emócie. Otázka znie, či ich dokážeme čítať bez toho, aby sme do nich premietali vlastné pocity a morálne kategórie.
Kde sa to láme v bežnom živote
Dôsledky nesprávneho čítania psích emócií sa neprejavujú v teórii, ale v bežných situáciách doma aj vonku. Na prechádzke, pri stretnutí s cudzím človekom alebo pri tréningu.
Keď pes zíva, odvracia hlavu, stuhne alebo sa snaží zväčšiť vzdialenosť, často to neznamená „je nevďačný“ alebo „robí to naschvál“. Sú to signály stresu alebo nepohody. Ak ich prehliadneme len preto, že si myslíme, že pes by mal byť predsa rád, ignorujeme jasné varovanie.
Ešte horšie je, keď strach alebo preťaženie vyhodnotíme ako neposlušnosť. Vtedy prichádza korekcia, krik alebo trest za niečo, čo pes vedome neovláda. Tlak sa tým nezníži. Naopak, hromadí sa. Pes sa učí, že jeho signály nikto neberie vážne a že jediný spôsob, ako situáciu zastaviť, je správanie, ktoré už človek označí ako problém.
Presne tu vznikajú ťažkosti, ktoré sa neskôr nazývajú agresia, reaktivita alebo „zlá povaha“. V mnohých prípadoch však nejde o povahu psa, ale o dlhodobé nepochopenie jeho emócií a opakované nesprávne reakcie zo strany človeka. Pes sa neprerodil. Len sa postupne dostal do bodu, keď jemné signály prestali fungovať.
Výskum ukazuje, že ľudia majú systematický sklon čítať psie emócie optimistickejšie, než aké v skutočnosti sú. A práve toto skreslenie je často prvým krokom k problémom, ktoré si neskôr vyžadujú „riešenie správania“.
Každý pes má vlastný „slovník“
Z výskumu vyplýva jednoduchý, no často prehliadaný fakt: univerzálne pravidlá nefungujú. Vrtieť chvostom nemusí znamenať radosť a znehybnenie ešte neznamená pokoj. Rovnaký signál môže u dvoch psov znamenať niečo úplne iné, podľa kontextu, skúseností a miery stresu.
Výskum tak neprináša návod ani rýchle riešenie. Ukazuje však, že veľká časť problémov so správaním vzniká už na úrovni interpretácie. Nie v zlej výchove, ale v tom, že človek číta psa podľa vlastných predstáv, nie podľa toho, čo pes skutočne komunikuje.
