Keď sa tvoj zlatý retriever pri prvom zvuku vysávača schová pod posteľ, nemusí za tým byť len zlá skúsenosť alebo nedostatočný výcvik. Vedci našli genetické oblasti spojené so strachom z podobných podnetov a niektoré z génov v ich blízkosti sa u ľudí objavujú v súvislosti s úzkosťou, neuroticizmom či emocionálnou citlivosťou.
Štúdiu tím z Cambridgeskej univerzity publikoval v Proceedings of the National Academy of Sciences. Podľa autorov ide o prvý výskum, ktorý ukázal takéto konkrétne prepojenia medzi génmi spojenými so správaním psov a ľudskými vlastnosťami, ako sú úzkosť, depresia alebo inteligencia. Jediný gén pritom nemá na svedomí psí strach a ľudskú depresiu. Skôr ide o širšie biologické mechanizmy, ktoré ovplyvňujú emócie a reguláciu správania.
Vedci porovnali gény viac ako tisícky zlatých retrieverov
Výskumníci vychádzali z údajov približne 1 300 zlatých retrieverov vo veku tri až sedem rokov zapojených do projektu Golden Retriever Lifetime Study, ktorý od roku 2012 vedie Morris Animal Foundation. Do jednotlivých genetických analýz sa podľa dostupnosti údajov dostala približne tisícka psov.
Ich majitelia vypĺňali dotazníky o 73 prejavoch správania. Z odpovedí vznikli skóre v 14 kategóriách, medzi ktorými bola trénovateľnosť, energia, strach z cudzích ľudí či agresivita voči iným psom.
Vedci potom prehľadali genóm zvierat a hľadali markery, ktoré sa pri konkrétnom správaní objavovali častejšie. Našli 12 genómovo významných oblastí spojených s ôsmimi behaviorálnymi črtami a ďalších deväť, ktoré prekročili miernejší, takzvaný sugestívny prah.
Pri porovnaní s ľudskými dátami sa ukázalo, že z 18 kandidátnych génov sa 12 spájalo aj s psychiatrickými, temperamentovými alebo kognitívnymi vlastnosťami u ľudí.
Gén spojený s agresiou u psov súvisí u ľudí aj s depresiou
Pozornosť vedcov upútala najmä oblasť pri géne PTPN1. U zlatých retrieverov bola spojená s agresiou voči iným psom. U ľudí sa PTPN1 objavuje v súvislosti s inteligenciou, kognitívnym výkonom, dosiahnutým vzdelaním aj veľkou depresívnou poruchou.
Agresivita psa a depresia u človeka znejú ako dve úplne odlišné veci. Rovnaký biologický základ sa však nemusí navonok prejaviť rovnako. Gén môže ovplyvniť širšie emocionálne nastavenie alebo spôsob, akým mozog reaguje na stres a reguluje správanie.
Aj preto nemusí správanie, ktoré vyzerá ako agresivita alebo neposlušnosť, automaticky znamenať, že je pes „zlý“. Napríklad aj vrčanie psa môže signalizovať strach, stres alebo nepohodu.
Rovnakú spojitosť našli aj pri géne ROMO1. U retrieverov sa nachádzal v oblasti spojenej s trénovateľnosťou. U ľudí ho vedci spájajú s inteligenciou a kognitívnym výkonom, ale aj s depresiou, podráždenosťou či emocionálnou citlivosťou.
Pri takzvanom nesociálnom strachu sa objavil kandidátny gén ASCC3. Do tejto kategórie patria obavy z vecí, ktoré nesúvisia so sociálnym kontaktom, napríklad z autobusov alebo vysávačov. U ľudí sa ASCC3 spája s neuroticizmom, úzkosťou a citlivosťou.
Niektoré psy tak môžu byť od narodenia citlivejšie na stresujúce podnety. To, čo počas života zažijú, potom ovplyvní, ako výrazne sa táto náchylnosť prejaví.
Pri výcviku nerozhoduje iba to, ako veľmi psa motivuje jedlo
Odmeny a pozitívne posilňovanie pri výcviku fungujú. Rozdiel medzi dvoma psami však nemusí byť len v tom, ktorý z nich je ochotný urobiť viac pre pamlsok.
Úlohu môžu hrať aj kognitívne schopnosti, citlivosť či spôsob, akým pes spracúva podnety. Pri výbere asistenčných psov by preto podľa autorov malo väčší význam sledovať širšie kognitívne schopnosti zvieraťa a nespoliehať sa iba na reakciu na odmenu.
Ak za problémovým správaním stojí silný strach alebo úzkosť, riešením nemusí byť vždy iba ďalší tréning. Vedci dokonca naznačujú, že pri ťažších stavoch by niektorým psom mohla pomôcť aj farmakologická liečba úzkosti. Zatiaľ je to len teória – táto štúdia účinky liekov priamo netestovala.
Psie gény môžu vedcom napovedať viac o ľudskej psychike
Profesor Daniel Mills z University of Lincoln, ktorý sa na štúdii podieľal, upozorňuje, že psy s nami nezdieľajú iba domov. Môžu prežívať aj niektoré podobné emocionálne problémy, a preto by mohli byť užitočné pri skúmaní ľudských psychiatrických stavov spojených s narušeným prežívaním emócií.
Psia genetika má v tomto smere výhodu. Efekty niektorých variantov boli v tejto štúdii väčšie než tie, ktoré sa bežne objavujú pri podobných analýzach ľudí. Pri ľudských štúdiách vedci často nájdu stovky genetických oblastí, pričom každá vysvetľuje iba malú časť rozdielov medzi ľuďmi.
V populáciách čistokrvných psov sa niektoré varianty môžu rozšíriť viac, a preto sa ich súvislosť so správaním ľahšie zachytí. Psie správanie môže byť navyše menej prekryté zložitým vedomým spracovaním, ktoré podobné analýzy u ľudí komplikuje.
Gény ovplyvňujú povahu psa, no nerozhodujú o nej samy
Vedci skúmali iba zlatých retrieverov vo veku tri až sedem rokov. Pri inom plemene môžu byť dôležité iné genetické varianty a niektoré z týchto sa tam nemusia objaviť vôbec.
Správanie hodnotili majitelia prostredníctvom dotazníkov a každý pes vyrastal v inom prostredí, mal iný výcvik aj životné skúsenosti. Genetika teda stanovuje len akési mantinely – konečnú povahu psa formuje aj prostredie, v ktorom vyrastá.
Ak sa tvoj retriever pri spustení vysávača pravidelne stratí pod posteľou, nemusíš mať doma neposlušného psa. Možno má jednoducho nervový systém, ktorý podobné situácie prežíva intenzívnejšie než pes od susedov.