Keď vezmeš do ruky pero, mobil alebo lyžicu, pravdepodobne po nich siahneš pravou rukou. Nie je to len tvoj osobný zvyk. Podobne funguje približne deväť z desiatich ľudí na svete, bez ohľadu na to, v akej kultúre vyrastali. A práve tu sa začína evolučná záhada, pretože žiadny iný primát nemá tak výrazne posunutú preferenciu jednej ruky na úrovni celej populácie.
Šimpanzy, gorily či iné ľudoopy môžu mať vlastné ručné preferencie, no ako druhy nie sú tak jednoznačne „pravácke“ ako človek. Vedci z Oxfordu sa preto pozreli na to, odkiaľ sa táto zvláštna ľudská vlastnosť mohla vziať. V novej analýze spracovali údaje od viac ako 2 000 jedincov zo 41 druhov opíc a ľudoopov. Výsledok ukazuje na dve veľké zmeny, ktoré formovali náš druh: chôdzu po dvoch nohách a zväčšovanie mozgu.
Keď sa ruky prestali používať na chôdzu, začali sa špecializovať
Výskumníci nepozerali len na jednu možnosť. Do analýzy zahrnuli viacero vysvetlení, ktoré sa pri pravorukosti spomínajú už roky: používanie nástrojov, typ potravy, prostredie, sociálne správanie, veľkosť tela, veľkosť mozgu aj spôsob pohybu. Práve tu sa ukázalo niečo zaujímavé. Ľudia najprv pôsobili ako zvláštna výnimka medzi primátmi, no keď vedci do modelu započítali veľkosť mozgu a pomer dĺžky rúk k nohám, teda znak súvisiaci s chôdzou po dvoch, táto výnimočnosť sa výrazne zmenšila.
Inak povedané, človek nie je pravák len preto, že začal používať nástroje. Podľa modelu do seba zapadli dve veľké evolučné zmeny. Najprv sa naši predkovia postavili na dve nohy, čím sa ruky prestali používať hlavne na pohyb. Neskôr sa zväčšoval mozog, ktorý mohol túto ručnú špecializáciu ešte viac posilniť.
„Toto je prvá štúdia, ktorá testuje niekoľko hlavných hypotéz o ľudskej pravorukosti v jednom rámci. Naše výsledky naznačujú, že pravdepodobne súvisí s niektorými kľúčovými vlastnosťami, ktoré nás robia ľuďmi, najmä so vzpriamenou chôdzou a evolúciou väčších mozgov,“ vysvetľuje Dr. Thomas A. Püschel z Oxfordskej univerzity.
Pravorukosť nevznikla naraz, ale silnela spolu s našimi predkami
Model vedcom umožnil pozrieť sa aj tam, kde už nemáme živých svedkov, k dávnym ľudským predkom. Nejde o priamy dôkaz typu „tento druh bol pravák“, ale o pravdepodobný odhad podľa toho, ako vyzeralo ich telo, mozog a spôsob pohybu. Najstarší hominíni, ako Ardipithecus či Australopithecus, zrejme neboli tak výrazne praváci ako dnešní ľudia. Ich preferencia pravej ruky mala byť skôr mierna, podobná tomu, čo vidíme pri dnešných veľkých ľudoopoch.
Skutočný zlom podľa štúdie prichádza až s rodom Homo. Pri druhoch ako Homo ergaster, Homo erectus či neskôr pri neandertálcoch sa pravostranná preferencia mala postupne zosilňovať. Pravá ruka teda nezískala svoju dnešnú dominanciu naraz. Silnela spolu s tým, ako sa menilo telo človeka, jeho pohyb a najmä mozog.
Do tohto príbehu však nezapadá úplne každý. Zaujímavou výnimkou je Homo floresiensis, známy aj ako „hobbit“ z Indonézie. Model mu pripisuje slabšiu preferenciu pravej ruky, čo dáva zmysel pri jeho nezvyčajnej kombinácii znakov. Mal menší mozog a jeho telo zrejme nebolo prispôsobené len chôdzi po dvoch nohách, ale aj lezeniu. Práve preto mohol zostať bližšie k starším hominínom než k modernému človeku.
Čísla ukazujú, ako veľmi sa človek vymyká ostatným primátom
Čísla ukazujú, že človek sa od ostatných primátov neodlišuje len trochu. Pri smere preferencie ruky dosahuje hodnota u človeka 0,76 na škále, kde 1,0 znamená úplnú pravorukosť. Keď však vedci vytvorili model bez moderného človeka, očakávaná hodnota spadla na 0,0. Inými slovami, medzi ostatnými primátmi sa taký jasný posun doprava vôbec nečrtá.
Ešte výraznejšie pôsobí sila tejto preferencie. U ľudí dosahuje hodnotu 0,94, čo nás radí medzi primáty s najvýraznejšou ručnou asymetriou. Dôležité je, že nejde o úplne to isté ako smer k pravej ruke. Jeden druh môže výrazne uprednostňovať jednu ruku, no nemusí to byť na úrovni celej populácie práve pravá.
Podobne silnú preferenciu jednej ruky vykazujú aj niektoré stromové druhy, napríklad spider monkeys či langury. Pri nich to dáva zmysel. V korunách stromov musí zviera často jednou rukou stabilizovať telo a druhou presne siahať, chytať alebo manipulovať s predmetmi. U človeka však podobnú voľnosť rukám priniesla chôdza po dvoch nohách. Ruky už nemuseli niesť telo pri pohybe a mohli sa čoraz viac špecializovať na presnejšie úlohy.
Najprv silná ruka, až neskôr jasný posun doprava
Model zároveň ukázal dôležitý rozdiel, ktorý sa v bežnej debate o pravorukosti ľahko stratí. Jedna vec je, či druh výrazne uprednostňuje jednu ruku. Druhá vec je, či touto rukou býva najmä pravá. U hominínov bola podľa odhadov silná preferencia ruky prítomná už pomerne skoro. To znamená, že naši predkovia mohli mať jednu ruku výrazne „šikovnejšiu“ než druhú, no ešte nemuselo ísť o taký jasný posun doprava, aký vidíme dnes.
Smer tejto preferencie sa podľa štúdie menil pomalšie. Raní hominíni, napríklad Australopithecus afarensis, mali zrejme hodnoty podobné dnešným veľkým ľudoopom. Výraznejší posun k pravej ruke sa objavuje až s rodom Homo, teda v období, keď sa začal citeľnejšie zväčšovať mozog.
Práve táto postupnosť je na štúdii najzaujímavejšia. Najprv prišla chôdza po dvoch nohách, ktorá vytvorila priestor pre silnú špecializáciu rúk. Až neskôr mohol väčší a zložitejšie organizovaný mozog túto asymetriu nasmerovať tak, že u moderného človeka nakoniec začala výrazne dominovať pravá ruka.
Prečo ľaváci nezmizli a čo s tým môže mať spoločné kultúra
Štúdia síce ponúka silné vysvetlenie toho, prečo sa človek tak výrazne priklonil k pravej ruke, no nie všetko uzatvára. Jedna z veľkých otázok ostáva ľavorukosť. Ak bola pravorukosť v evolúcii taká výhodná, prečo sa ľaváci zo sveta nikdy nevytratili? Práve táto menšina môže naznačovať, že v hre nebol len jednoduchý tlak na jednu „správnu“ ruku, ale zložitejší mix biológie, vývoja mozgu, správania a možno aj sociálnych výhod v určitých situáciách.
Autori zároveň upozorňujú aj na kultúru. Ľudia sú výnimoční tým, že si zručnosti neodovzdávajú len napodobňovaním, ale hromadia ich naprieč generáciami. Ak väčšina skupiny používala pravú ruku pri nástrojoch, práci či gestách, takýto vzorec sa mohol ešte viac upevňovať. Neznamená to, že kultúra pravorukosť vytvorila od nuly. Skôr mohla posilniť smer, ktorý už predtým pripravila evolúcia tela a mozgu.
Zaujímavé je, že podobné príbehy možno neprebiehali len u človeka. Vedci chcú v budúcnosti porovnať primáty aj s inými živočíchmi, napríklad s papagájmi alebo klokanmi, ktoré tiež vykazujú výrazné preferencie končatín. Ak sa podobné vzorce objavia u vzdialených skupín zvierat, nebude to len príbeh o ľudskej ruke. Bude to širšia otázka, prečo si evolúcia v niektorých prípadoch vyberá asymetriu namiesto dokonalej rovnováhy.