Keď chceš mať so psom lepší vzťah, väčšina ľudí automaticky siahne po tréningu. Viac povelov, viac odmien, viac opakovania. Lenže nový výskum naznačuje, že pes nemusí potrebovať ďalšiu lekciu poslušnosti, aby sa k tebe viac naviazal. Niekedy mu stačí pár minút hry, pri ktorej nejde o výkon, ale o spoločný zážitok.
Vedci zo švédskej univerzity v Linköpingu zistili, že už niekoľko minút hry denne dokázalo za štyri týždne merateľne zlepšiť emocionálne puto medzi majiteľom a psom. Tréning s odmenami rovnaký efekt neukázal.
Najprv sa pýtali tisícok majiteľov, potom sledovali, čo so vzťahom spraví hra
Vedci nezačali tým, že by psov zavreli do laboratória a merali ich reakcie na povely. Najprv sa pozreli na niečo oveľa obyčajnejšie, na každodenný život majiteľov. Do prvej časti výskumu sa zapojilo 2 940 ľudí, ktorí opisovali, ako so svojím psom fungujú v bežných situáciách. Nešlo pritom len o otázku, či psa majú radi. Dotazník sa pýtal aj na to, ako často ho berú medzi ľudí, či ho niekedy vnímajú ako záťaž a či mu hovoria veci, ktoré by možno nepovedali nikomu inému.
Práve z takýchto odpovedí vedci skladali obraz vzťahu medzi človekom a psom. Potom prišla dôležitejšia časť. Z dobrovoľníkov vybrali 408 dvojíc a rozdelili ich do troch skupín. Jedna mala do bežného dňa pridať viac hry, druhá viac tréningu s maškrtami a tretia nemala meniť nič. Po štyroch týždňoch sa ukázalo, že rozdiel spravila práve skupina, ktorá sa so psami hrala viac než dovtedy.
„Je to výsledok, v aký môžete pri podobnom výskume len dúfať. Ukázalo sa, že majitelia zo skupiny, ktorá sa so psami viac hrala, vnímali už po štyroch týždňoch silnejšie emocionálne puto so svojím psom. A stačilo im na to len niekoľko minút hry denne navyše,“ hovorí Lina Roth z výskumného tímu.
Keď prišlo na emocionálnu blízkosť, zmena nastala iba pri hre
Po štyroch týždňoch vyplnili majitelia rovnaký dotazník znovu. Výsledky ukázali dôležitý rozdiel. Iba skupina, ktorá sa viac hrala, zaznamenala štatisticky významné zlepšenie emocionálnej blízkosti so psom. Pri tréningovej ani kontrolnej skupine sa podobná zmena neobjavila.
Hranie pritom podľa majiteľov neprinieslo zmenu len im samotným. Tí, ktorí sa so psami viac hrali, pozorovali, že ich psy sa k nim správajú pozitívnejšie a častejšie samy iniciujú hru.
Pri hre pes nerieši výkon, ale spoločný kontakt s človekom
Pri hre sa deje niečo iné než pri tréningu. Pes nečaká na povel, nerieši, či spravil chybu, a majiteľ ho neopravuje. Namiesto toho vzniká krátka chvíľa spoločnej pozornosti, v ktorej pes vníma človeka ako partnera, nie ako niekoho, kto od neho stále niečo vyžaduje. Práve preto môže mať aj obyčajné preťahovanie sa o hračku alebo schovávačka väčší vplyv na vzťah, než sa na prvý pohľad zdá.
Silné je to najmä pri psoch, ktoré si človek nepriviedol domov ako šteňa. Pri adoptovaných alebo dospelých psoch majiteľ často nemal možnosť byť pri ich najcitlivejšom období socializácie, keď sa pes učí, komu môže dôverovať. To však neznamená, že silný vzťah už nejde vybudovať. Hra môže byť jednoduchý spôsob, ako psovi ukázať, že nový človek v jeho živote nie je len zdroj pravidiel, ale aj bezpečný a príjemný spoločník.
„Mnohé psy dnes menia domov aj počas života. Pri adoptovanom psovi teda nemáte výhodu spoločného vyrastania od šteňaťa a prichádzate o rané socializačné obdobie, ktoré je pre budovanie vzťahu dôležité. Hra preto môže byť veľmi dobrým spôsobom, ako si vybudovať nový vzťah aj s dospelým psom,“ vysvetľuje Lina Roth.
Len hádzanie loptičky nestačí. Dôležité je, aby bol pes v hre s tebou
Nie každá hra však posilňuje vzťah rovnako. Ak psovi len hodíš loptičku a on sa za ňou rozbehne, môže to byť výborný pohyb, no nemusí to byť silná sociálna interakcia. Vedcov zaujímali najmä hry, pri ktorých pes rieši človeka, jeho pohyb, hlas, reakcie a spoločný kontakt.
Majiteľom preto odporúčali preťahovanie sa o hračku, naháňačku, schovávačku, jemné fyzické hranie, hru na „kuk“ alebo opatrné podpichovanie prstami. Kľúčové však nie je kopírovať presný zoznam hier. Dôležité je sledovať psa a vybrať takú hru, pri ktorej sa zapája s chuťou, nie z donútenia.
„Nemusíte to robiť dlho. Ide skôr o to, aby ste venovali pozornosť správaniu svojho psa. Niekoľko minút tu a tam zrejme robí veľký rozdiel,“ dodáva Lina Roth.
Povely psa naučia, čo má robiť. Hra mu ukazuje, že s tebou môže byť uvoľnený
To však neznamená, že výcvik treba hodiť cez palubu. Pes stále potrebuje vedieť, čo od neho chceš, inak sa z bežného spolužitia rýchlo stane chaos. Lenže tréning má často jasný cieľ. Pes má sadnúť, prísť, počkať alebo prestať robiť niečo, čo robiť nemá. Pri hre je situácia iná. Tam nejde o splnenú úlohu, ale o spoločný moment, v ktorom sa pes nemusí báť chyby.
Zaujímavé je aj to, že veľa majiteľov tieto dva svety bežne mieša. V štúdii 40 percent ľudí uviedlo, že pri tréningu často alebo vždy používajú hru a hračky. Keď vedci započítali aj odpoveď „niekedy“, dostali sa až na 70 percent. To naznačuje, že časť toho, čo ľudia považujú za dobrý tréning, môže v skutočnosti fungovať aj preto, že je v ňom ukrytá hra.
Autori zároveň upozorňujú, že štúdia sledovala najmä to, ako vzťah so psom vnímali samotní majitelia. Nie je to teda priame meranie toho, čo presne prežíval pes. Napriek tomu do skladačky zapadajú aj staršie výskumy, podľa ktorých priateľská hra dokáže u psov znižovať hladinu kortizolu, teda stresového hormónu. Inak povedané, dobrá hra nie je len zábava pre človeka. Pre psa môže byť aj signálom, že je v bezpečí a že človek pri ňom nie je iba ten, kto dáva povely.
Nemusíš meniť celý režim. Stačí psovi pridať krátke chvíle, ktoré patria len jemu
Najlepšou správou z celého výskumu je, že na zlepšenie vzťahu so psom nepotrebuješ hodiny. Už pár minút aktívnej hry denne môže za mesiac priniesť citeľný rozdiel.
Pre majiteľov, ktorí adoptovali dospelého psa alebo majú pocit, že ich vzťah nie je ideálny, môže byť hra jednoduchou cestou, ako sa k psovi priblížiť. Namiesto ďalšej intenzívnej lekcie poslušnosti niekedy stačí venovať mu každý deň krátku chvíľu zábavy, pozornosti a sociálneho kontaktu. Práve v takýchto malých momentoch môže pes začať vnímať človeka nielen ako toho, kto určuje pravidlá, ale aj ako niekoho, s kým je mu dobre.