Domáca mačka pôsobí ako úplne iný príbeh než túlavá mačka z ulice. Má svojho človeka, plnú misku, miesto na spanie a často aj pravidelnú veterinárnu starostlivosť. Lenže podľa novej štúdie sa táto výhoda začne rýchlo strácať v momente, keď mačka pravidelne chodí von bez dozoru. Ak sa voľne túla po okolí, z pohľadu infekčného rizika sa môže dostať prekvapivo blízko k mačkám, ktoré žijú vonku bez majiteľa.
Vedci z University of British Columbia analyzovali údaje od viac než 174-tisíc mačiek z 88 krajín sveta. Výsledky sú nepríjemné najmä pre majiteľov, ktorí mačku púšťajú von s pocitom, že ide len o prirodzenú súčasť jej života. Mačky s majiteľom, ktoré mali voľný prístup von, mali približne trojnásobne vyššiu pravdepodobnosť infekcie než mačky držané výlučne doma. Ich celkové riziko infekcie bolo pritom podľa vedcov štatisticky porovnateľné s túlavými a ferálnymi mačkami (ide o voľne žijúce mačky vonku, ktoré nie sú socializované na človeka).
Domáca mačka prestáva byť „domáca“, keď sa každý deň túla po okolí
V štúdii vedci identifikovali 124 druhov patogénov. Takmer stovka z nich patrí medzi tie, ktoré sa môžu preniesť aj na človeka. Nešlo pritom len o vzdialené alebo exotické hrozby. Medzi sledovanými patogénmi boli aj toxoplazma, škrkavky, baktérie Bartonella spájané s chorobou z mačacieho poškriabania či leptospiry.
„Očakávali sme, že mačky s prístupom von budú mať vyššie riziko chorôb než mačky držané doma, pretože spektrum ochorení, ktorým sú interiérové mačky vystavené, je oveľa menšie. Prekvapilo nás však, že mačky s majiteľom, ktoré chodili von bez dozoru, boli pri celkovom riziku infekcie porovnateľné s ferálnymi mačkami,“ uvádza hlavná autorka štúdie Dr. Amy Wilson.
Mačka, ktorá sa voľne pohybuje vonku, nežije len medzi gaučom, miskou s granulami a pelieškom. Počas dňa môže loviť hlodavce, vtáky či iné malé živočíchy, stretávať cudzie mačky a priniesť si domov blchy alebo kliešte. Práve tento neviditeľný pohyb po okolí je podstatný. Podľa vedcov mačky po svete lovia viac než 2000 druhov voľne žijúcich živočíchov, pričom majitelia vidia len približne pätinu koristi. Často tak netušia, s čím všetkým ich zviera vonku prišlo do kontaktu.
Nerozhoduje obojok na krku, ale to, čo mačka robí vonku
Mačka môže večer spať doma na gauči, no počas dňa sa vonku správa podobne ako zviera bez majiteľa. Prebehne cez cudzie záhrady, loví, pohybuje sa pri miestach, kde môžu byť výkaly, parazity alebo zvyšky po divých zvieratách, a dostáva sa do kontaktu s prostredím, ktoré doma jednoducho nemá. Práve tam sa stráca veľká časť výhody, ktorú jej dáva domov, jedlo a veterinár.
Riziko sa pritom nemusí budovať roky. Stačí opakovaný kontakt s prostredím, v ktorom sa pohybujú hlodavce, vtáky, túlavé mačky alebo parazity prenášajúce choroby. Mačka si tak nemusí domov priniesť len ulovenú myš, ale aj patogén, s ktorým by sa pri živote výlučne v interiéri vôbec nestretla. Pri niektorých nákazách hrá hlavnú úlohu korisť, pri iných blchy, kliešte alebo kontaminovaná pôda.
Štúdia napríklad uvádza, že pri hlodavcoch boli v niektorých prípadoch zaznamenané infekcie na úrovni 32 percent pri škrkavkách, 30 percent pri toxoplazme a až 66 percent pri leptospirách. Mačka teda nemusí uloviť desiatky zvierat denne, aby narazila na riziko. Ak majiteľ vidí len časť koristi, ktorú jeho mačka skutočne uloví, môže mať o jej pohybe vonku oveľa pokojnejšiu predstavu, než aká je realita.
Mačka sa vráti domov, no riziko môže zostať aj v záhrade, pieskovisku či parku
Problém sa nekončí pri človeku, ktorý mačku púšťa von. Zviera sa síce večer vráti domov, no to, čo po sebe zanechá vonku, môže zostať v prostredí dlhšie. Ak infikovaná mačka zanechá výkaly v záhrade, parku, pri bytovke alebo v pieskovisku, riziko sa môže týkať aj ľudí, ktorí žiadnu mačku nevlastnia. Autori štúdie pripomínajú, že približne 62 percent mačiek s majiteľom sa vo svete voľne pohybuje vonku a v niektorých regiónoch tento podiel presahuje 90 percent.
Aj preto podľa vedcov nestačí zameriavať pozornosť len na túlavé a ferálne mačky. Tie síce nesú najväčšiu rozmanitosť patogénov, no domáce mačky púšťané von bez dozoru môžu vytvárať prehliadané spojenie medzi divou prírodou, inými zvieratami a človekom. Mačka môže mať doma misku, pelech aj veterinára, no ak sa denne túla po okolí, časť infekčného rizika tým nezmizne.
„Ferálne mačky nesú najväčšiu rozmanitosť patogénov, no verejné zdravotníctvo, ktoré sa zameriava iba na ne, prehliada veľkú časť problému,“ upozorňuje Dr. Amy Wilson.
Mačka nemusí byť zavretá doma, no vonku by nemala byť úplne bez kontroly
Autori štúdie netvrdia, že mačka musí celý život pozerať na svet iba spoza okna. Problémom nie je samotný pobyt vonku, ale voľné túlanie bez kontroly. Bezpečnejšou cestou môže byť zabezpečená terasa, uzavretý výbeh, plot prispôsobený tak, aby mačka neutiekla, alebo aj prechádzka na postroji. Mačka tak dostane nové podnety, pachy a pohyb, no výrazne klesá šanca, že bude loviť hlodavce, stretávať cudzie mačky alebo sa pohybovať v kontaminovanom prostredí.
Očkovanie a odčervenie sú dôležité, ale neriešia všetko. Mačku neochránia pred každým patogénom, s ktorým sa môže vonku stretnúť, a nezabránia ani tomu, aby si domov priniesla blchy, kliešte alebo ulovenú korisť. Veterinárna starostlivosť teda pomáha, no ak sa mačka denne pohybuje vonku sama, stále prichádza do kontaktu so zdrojmi nákazy.
Dr. Amy Wilson pripomína, že podobná zmena sa v minulosti odohrala pri psoch. Kedysi bolo bežné, že sa voľne pohybovali po uliciach, no dnes ich väčšina miest obmedzuje pre bezpečnosť ľudí aj samotných zvierat. Podľa autorov štúdie sa podobná debata čoraz viac týka aj mačiek. Nejde o to, aby prišli o vonkajší svet, ale aby sa ich pohyb nastavil tak, aby neohrozoval ich zdravie, divú prírodu ani ľudí v okolí.