Poznáš ten pohľad. Pes sedí pred tebou, hlavu má mierne sklonenú, oči veľké a celé jeho telo pôsobí, akoby vedel, že spravil niečo zlé. Možno rozhrýzol topánku, vytiahol smeti z koša alebo sa tvári zvláštne po tom, čo si zvýšil hlas. V tej chvíli máš pocit, že ho čítaš úplne presne. Je vinný, hanbí sa a vie, že prestrelil.
Lenže práve tu môže byť problém. Nový výskum z Arizona State University naznačuje, že pri čítaní psích emócií si často nie sme takí dobrí, ako si myslíme. Namiesto toho, aby sme sledovali samotného psa, často čítame skôr scénu okolo neho. Vidíme vysávač a predpokladáme strach. Vidíme vôdzku a automaticky čakáme radosť. Vidíme rozbitú vec a do tváre psa si doplníme vinu.
Výskumníci Holly Molinaro a Clive Wynne preto otestovali stovky ľudí a ukázali im videá psov v rôznych situáciách. Výsledok bol nepríjemne jednoduchý. Keď mali ľudia odhadnúť, čo pes cíti, často ich viac ovplyvnilo to, čo sa dialo okolo zvieraťa, než samotné správanie psa. Inými slovami, pes sa mohol správať rovnako, no ak sa zmenil kontext, ľudia mu pripísali úplne inú emóciu.
Vedci zmenili pozadie videa a ľudia tomu istému psovi pripísali úplne inú emóciu
Vedci najprv psa natočili v situáciách, ktoré by si väčšina majiteľov automaticky zaradila do dvoch škatuliek. Na jednej strane boli príjemné momenty, napríklad ponúknutie pamlsku alebo vytiahnutie vôdzky. Na druhej strane boli situácie, ktoré si pri psoch zvyčajne spájame so stresom, napríklad napomenutie alebo zapnutý vysávač.
Potom však prišla zaujímavá časť. Výskumníci sa nepozerali len na to, ako ľudia hodnotia psa v pôvodnej situácii. Videá upravili tak, aby sa rovnaké správanie psa objavilo v inom kontexte. Inými slovami, pes sa správal rovnako, no človek, ktorý video sledoval, mal pocit, že reaguje na niečo úplne iné.
A práve tu sa ukázal problém. Keď ľudia videli psa pri vysávači, častejšie mu pripisovali stres, nepokoj alebo negatívne emócie. Keď však to isté správanie zasadili do príjemnejšie vyzerajúcej situácie, napríklad k vôdzke, hodnotili psa omnoho pozitívnejšie. Nezmenil sa pes. Zmenil sa len obraz okolo neho.
„Ľudia neposudzovali emócie psa na základe jeho správania, ale na základe situácie, v ktorej sa nachádzal,“ vysvetľuje Molinaro.
Keď pes vyzerá vinne, nemusí cítiť vinu. Možno len reaguje na tvoj hnev
Najväčší problém nie je v tom, že by pes nič neprežíval. Problém je skôr v tom, že mu veľmi rýchlo prilepíme nálepku, ktorá dáva zmysel nám. Pes sklopí hlavu a odvráti pohľad, tak si povieme, že sa hanbí. Prikrčí sa po zvýšenom hlase, tak si povieme, že vie, čo spravil.
Lenže rovnaké správanie môže mať aj oveľa jednoduchšie vysvetlenie. Pes nemusí riešiť roztrhanú topánku tak ako človek. Môže len reagovať na tón hlasu, napäté telo majiteľa alebo na to, že sa situácia zrazu zmenila na nepríjemnú.
Práve tu sa dostávame k tomu, čo vedci označujú ako poľudšťovanie psov. Neznamená to, že pes nemá emócie. Znamená to, že jeho prejavy si často prekladáme cez vlastnú skúsenosť. Ak by sa človek po chybe tváril previnilo, automaticky očakávame, že pes robí to isté. Ak by nám pamlsky urobili radosť, predpokladáme, že každý pes pri nich musí byť šťastný. Lenže psie správanie nemusí kopírovať ľudské prežívanie tak presne, ako by sa nám páčilo.
Preto je aj známy „vinný pohľad“ psa zradný. Pes po roztrhanej topánke nemusí cítiť vinu v ľudskom zmysle slova. Môže byť neistý, opatrný alebo vystrašený z toho, čo bude nasledovať. A práve v tom je pointa výskumu. Často nečítame psa takého, aký je. Čítame príbeh, ktorý sme si okolo jeho správania vytvorili.
Svojho psa nepochopíš podľa jednej grimasy, musíš sledovať jeho opakujúce sa signály
Nestačí sa teda pozrieť na psa a okamžite mu priradiť emóciu podľa toho, čo by si v tej chvíli cítil ty. Oveľa dôležitejšie je všímať si, čo robí opakovane. Ako drží telo, kam smeruje pohľad, či sa približuje alebo ustupuje, či je uvoľnený, napätý, zvedavý alebo sa snaží zo situácie dostať preč.
Jeden pes môže pri pohľade na vôdzku vyskočiť od radosti, lebo vie, že ide von. Iný sa môže stiahnuť, pretože má prechádzky spojené so stresom, hlukom alebo nepríjemnými stretnutiami s inými psami. Navonok pritom môže ísť o rovnakú situáciu. Rozdiel je v samotnom psovi a v tom, čo si s danou vecou spája.
Práve preto sa oplatí na chvíľu spomaliť. Keď sa tvoj pes „tvári vinne“, nemusí riešiť vinu. Možno len číta tvoj hlas, napäté ramená alebo rýchly pohyb smerom k nemu. Keď vrtí chvostom, nemusí to vždy znamenať čistú radosť. Môže byť vzrušený, neistý alebo rozladený. Pes ti niečo ukazuje, lenže odpoveď sa často neskrýva v jednej grimase, ale v celom správaní.
Ak chceš svojmu psovi rozumieť lepšie, nesleduj iba situáciu okolo neho. Sleduj jeho. A hlavne ho sleduj dlhodobo. Lebo až keď prestaneš hádať, čo by mal cítiť, môžeš si začať všímať, čo ti naozaj ukazuje.