Cibuľa patrí medzi potraviny, ktoré ľudí rýchlo rozdelia. Niekto ju dáva takmer do každého jedla, inému prekáža už jej vôňa na panvici. Nový výskum naznačuje, že tento rozdiel nemusí byť len vecou zvyku alebo detstva. Časť odpovede môže ležať v génoch, ktoré ovplyvňujú, ako vnímame chuť a vôňu jedla.
Vedci z University of Queensland zverejnili vo vedeckom časopise BMC Medicine štúdiu, ktorá sa nepozerá na jedlo len cez dotazníky. Tím doktora Daniela Hwanga skúmal, či gény chuti a čuchu môžu pomôcť lepšie pochopiť, ako strava súvisí s chorobami, napríklad s cukrovkou 2. typu alebo vysokým krvným tlakom.
Pri strave sa dá ľahko pomýliť príčina s náhodou
Výživové štúdie majú jeden tvrdý problém. Ľudia nejedia v laboratóriu. V dotazníku môžu napísať, že jedia zeleninu, ryby alebo menej sladkostí, no v skutočnosti sa od ostatných líšia aj v množstve ďalších vecí. Môžu sa viac hýbať, menej fajčiť, mať vyšší príjem, lepšie vzdelanie alebo častejšie chodiť na preventívne prehliadky.
Potom je ťažké povedať, čo ich naozaj chráni. Je to konkrétna potravina, alebo celý životný štýl okolo nej? Autori štúdie pripomínajú, že nezdravá strava sa celosvetovo spája s odhadom 11 miliónov predčasných úmrtí ročne, najmä pre srdcovo-cievne ochorenia a rakovinu. Lenže z veľkých pozorovacích štúdií sa často nedá bezpečne vyčítať, ktorý konkrétny kúsok jedálnička je príčina a ktorý je len sprievodný znak.
Práve preto vedci použili Mendelovskú randomizáciu. Ide o metódu, ktorá využíva genetické rozdiely medzi ľuďmi ako prirodzený filter. Gény máme od narodenia. Nevyberáme si ich podľa toho, či už máme vysoký tlak, cukrovku alebo či nám lekár odporučil zmeniť jedálniček. Ak genetický variant ovplyvňuje, či ti určité jedlo chutí alebo vonia, a zároveň sa spája s rozdielnym zdravotným rizikom, vedci majú silnejšiu stopu než pri obyčajnom dotazníku.
Vedci sa pozreli na gény, ktoré rozhodujú, či ti jedlo vôbec vonia a chutí
Tím doktora Hwanga sa nezameral na hocijaké gény spojené so stravou. Vybral si gény, ktoré kódujú chuťové a čuchové receptory. Teda gény, ktoré ovplyvňujú, ako cítime vôňu jedla a ako vnímame jeho chuť.
Cibuľa patrí medzi potraviny, pri ktorých často rozhoduje vôňa ešte skôr než samotná chuť. Stačí ju nakrájať alebo hodiť na panvicu a hneď vieš, či ti je príjemná, alebo ťa skôr odradí. Ak má niekto genetický variant, ktorý mení spôsob, akým jej vôňu a chuť vníma, môže to ovplyvniť aj to, či ju bude jesť častejšie.
Výskumníci preverili 1 214 genetických variantov v 30 génoch pre chuťové receptory a 295 génoch pre čuchové receptory. Porovnávali ich s obľubou a príjmom 140 potravín u viac ako 160 000 dospelých vo veku 37 až 73 rokov z databázy UK Biobank. Výsledky následne overovali aj u 25-ročných účastníkov britskej štúdie Avon.
Po prísnom filtrovaní zostalo len 24 kandidátnych genetických nástrojov pre 20 potravín. Autori tým vedome zúžili výsledky na tie prípady, pri ktorých bola biologická stopa najčistejšia a riziko skreslenia nižšie. Nešlo im teda o čo najdlhší zoznam potravín, ale o nástroje, ktorým sa dá viac veriť.
Najsilnejšia genetická stopa viedla k cibuli
Najlepšie vyšiel variant OR2T6 rs6587467, ktorý súvisel s tým, ako ľudia hodnotili chuť a vôňu cibule. OR2T6 sa prejavuje najmä v čuchovom epiteli, teda v časti nosa, ktorá zachytáva pachy. Pri cibuli je to podstatné, pretože jej vôňa je jedna z prvých vecí, ktoré si všimneš.
Keď vedci tento variant použili v Mendelovskej randomizácii, objavilo sa zaujímavé spojenie. Ľudia s geneticky predpovedanou obľubou cibule mali v analýze nižší systolický aj diastolický tlak a nižšie riziko cukrovky 2. typu. Zároveň sa neukázal jasný vplyv na BMI, glykemické ukazovatele ani hladiny tukov v krvi.
Výsledok teda nevyzeral len ako odraz toho, že títo ľudia boli štíhlejší alebo mali všeobecne lepší metabolický profil. Autori však upozorňujú, že genetický variant nemusí zachytávať priamy účinok cibule ako jednej potraviny. Môže odrážať širší vzťah k výrazným potravinám, iné stravovacie návyky alebo ďalšie biologické mechanizmy.
Ak by v tom neskôr zohrala úlohu samotná cibuľa, možných vysvetlení je viac. Obsahuje flavonoidy a organosírne zlúčeniny, teda látky, ktoré sa skúmajú pre možné účinky na metabolizmus. Autori spomínajú aj menšie klinické štúdie, v ktorých sa konzumácia cibule spájala s poklesom hladiny cukru u ľudí s cukrovkou. Experimentálne práce zas naznačujú, že kvercetín môže ovplyvňovať pankreatické ostrovčeky a vylučovanie inzulínu.
Zatiaľ to však nie je dôkaz, že cibuľa chráni pred cukrovkou alebo vysokým tlakom. Štúdia nehovorí, že máš začať jesť viac cibule. Ukazuje skôr to, že gény chuti a čuchu môžu vedcom pomôcť presnejšie skúmať, ktoré potraviny so zdravím naozaj súvisia a ktoré sa v dátach len tvária dôležito.
Cibuľa je silná stopa, nie hotový dôkaz
Výskumníci priznávajú, že ich rámec nepokrýva celý svet chutí. Zamerali sa na gény pre chuťové a čuchové receptory, no napríklad slaná a kyslá chuť fungujú cez iné mechanizmy, najmä iónové kanály. Ďalším limitom je prísny výber. Z viac než 1 200 variantov zostalo len 24 použiteľných nástrojov. Výsledky sú preto opatrnejšie, ale menej široké.
Autori zároveň upozorňujú, že ich zistenia treba overiť vo väčších a rozmanitejších skupinách ľudí. UK Biobank nie je dokonalým obrazom celej populácie. Cibuľa je tak zatiaľ najčistejšia stopa, nie konečná odpoveď. Ak sa však podobný prístup osvedčí aj pri ďalších potravinách, výskum výživy môže dostať nástroj, ktorý mu dlho chýbal.