Keď sa človek ocitne pod vodou a nedokáže dostať ústa a nos nad hladinu, telo sa nezačne okamžite „plniť vodou“, ako to niekedy vyzerá vo filmoch. Najskôr bojuje o kyslík, ktorý mu ešte zostáva. Nie však dlho.
Obsah článku · 5 častí
Podľa odborného prehľadu o topení publikovaného v New England Journal of Medicine je topenie proces, pri ktorom ponorenie alebo pobyt vo vode naruší dýchanie. Nemusí automaticky skončiť smrťou. Človek ho môže prežiť bez následkov, s poškodením zdravia alebo môže byť výsledok smrteľný. Jadro problému je však neúprosné. Telo postupne prichádza o kyslík.
Potreba nadýchnuť sa nakoniec prelomí vôľu
Keď voda zakryje nos a ústa, prirodzenou reakciou je zadržať dych a dostať sa späť nad hladinu. Ak človek spanikári a začne prudko zápasiť s vodou, svaly spotrebujú viac energie a spolu s ňou aj viac kyslíka. Zásoby sa míňajú rýchlejšie.
Počas zadržiavania dychu zároveň v krvi pribúda oxid uhličitý a klesá množstvo kyslíka. Rastúca hladina CO2 vytvára čoraz silnejší pocit, že sa musíš nadýchnuť. Nejde pritom ani tak o klasickú bolesť. Človeka zaplaví mimoriadne nepríjemný „hlad po vzduchu“, ktorý vytláča ostatné vnemy a spolu s ním rastie strach a panika.
Vôľou ho dokážeš chvíľu potlačiť. Telo však nakoniec prevezme kontrolu. Výskum fyziológie topenia opisuje moment, keď potreba dýchať premôže snahu ďalej zadržiavať dych. Prídu mimovoľné nádychové pohyby alebo lapnutie po dychu. Ak je tvár stále pod hladinou, človek spolu s nimi vdýchne aj vodu.
Telo sa na chvíľu pokúsi zastaviť vodu
Voda v oblasti hrtana spúšťa ochranný reflex označovaný ako laryngospazmus. Hlasivková štrbina sa stiahne a na krátky čas bráni vode preniknúť hlbšie do dýchacích ciest. Človek tento reflex neovláda.
Jeho význam sa však v minulosti preceňoval. Ak nedostatok kyslíka pokračuje, svaly hrtana povolia a voda prenikne ďalej. Pri väčšine prípadov topenia človek aspoň určité množstvo vody vdýchne.
Práve tu už môže prísť aj bolesť. Analýza skúseností ľudí, ktorí topenie prežili, ukázala, že tí, ktorí vdýchli vodu, často opisovali pálenie alebo bolesť v hrudníku. Voda zároveň dráždi dýchacie cesty a spúšťa prudký kašeľ, hoci človek je stále pod hladinou a potrebuje sa nadýchnuť.
Pojem „suché topenie“ je preto zavádzajúci. Aj keď sa hrtan na chvíľu uzavrie, pri pokračujúcom nedostatku kyslíka reflex povolí a voda sa dostane ďalej do dýchacích ciest. O výsledku topenia rozhoduje najmä to, ako dlho telo zostáva bez kyslíka.
Alveoly kolabujú a kyslík prestáva prechádzať do krvi
Najväčšia škoda vzniká v pľúcnych mechúrikoch, alveolách, kde prebieha samotná výmena plynov.
Vdýchnutá voda tento mechanizmus prudko naruší. Poškodí funkciu surfaktantu, tenkej vrstvy látok, ktorá bráni pľúcnym mechúrikom v kolapse. Časť alveol sa začne zatvárať a poškodenie bariéry medzi vzduchom a krvou podporuje vznik pľúcneho edému.
Krv cez pľúca ďalej prúdi, no v postihnutých miestach nedokáže prijať dostatok kyslíka. Jeho hladina v krvi klesá. Tento stav sa označuje ako hypoxémia. Od tejto chvíle už problém nezasahuje iba pľúca, ale celý organizmus.
Mýtus o zásadnom rozdiele medzi sladkou a slanou vodou už neplatí. Obe narušia výmenu plynov a vedú k rovnakému hlavnému problému, nedostatku kyslíka. O výsledku preto rozhoduje najmä čas, počas ktorého mozog zostáva bez jeho dostatočného prísunu.
Potápačský reflex spomalí srdce a stiahne cievy
Pri ponorení tváre sa aktivuje aj potápačský reflex. Výraznejší býva najmä pri kontakte tváre so studenou vodou. Cievy v končatinách sa stiahnu a srdce spomalí. Organizmus tým obmedzí spotrebu kyslíka v menej dôležitých častiach tela a snaží sa ho zachovať pre mozog a srdce.
Vedecká review fyziológie topenia však upozorňuje, že na tento reflex sa nedá spoliehať ako na záchrannú brzdu. Pri skutočnom topení človek zápasí s vodou, spotrebúva energiu a často panikári. Veľkú úlohu hrá aj teplota vody.
Studená voda totiž spustí ešte inú reakciu. Prudké ponorenie dokáže vyvolať takzvaný cold shock. Človek náhle lapne po dychu, začne hyperventilovať a telo zaplaví silná stresová reakcia. Podobné zmeny pri kontakte so studenou vodou prichádzajú ešte skôr, než sa organizmus začne výraznejšie ochladzovať.
Oba reflexy ťahajú srdce opačným smerom. Potápačský reflex ho spomaľuje, cold shock zrýchľuje. Vzniká takzvaný autonomic conflict, teda konflikt dvoch častí autonómneho nervového systému. U náchylného človeka zvyšuje riziko porúch srdcového rytmu.
Najskôr odchádza orientácia, potom vedomie
Keď pľúca prestanú dodávať krvi dostatok kyslíka, veľmi rýchlo to pocíti mozog. Patrí medzi orgány, ktoré jeho nedostatok znášajú najhoršie. Podobne ako pri extrémnom nedostatku kyslíka vo vysokých nadmorských výškach človek stráca schopnosť jasne premýšľať, koordinovať pohyby a správne reagovať na okolie.
Nasleduje dezorientácia. Potom strata vedomia. Tesne pred ňou však nemusí panika stále narastať. Výpovede niektorých ľudí, ktorí topenie prežili, opisujú opačný zlom. Bolesť a strach ustúpili a prišiel zvláštny pokoj, zmätenosť alebo eufória. Vedci tento paradox spájajú s postupujúcou hypoxiou a tým, že mozog už prestáva normálne spracúvať realitu.
Ak záchrancovia človeka nevytiahnu z vody a neobnovia okysličenie, po niekoľkých minútach hypoxie už hrozí nezvratné poškodenie a odumieranie neurónov. Presná hranica však neexistuje. Rozhoduje dĺžka ponorenia, teplota vody, zdravotný stav aj rýchlosť resuscitácie.
Práve veľmi studená voda stojí za niektorými výnimočnými prípadmi, keď ľudia prežili dlhšie ponorenie, než by sa za bežných okolností očakávalo. Prudké ochladenie znižuje metabolizmus a tým aj spotrebu kyslíka v mozgu. To však zo studenej vody nerobí ochranu. V prvých sekundách ponorenia robí presný opak. Cold shock prudko zvyšuje riziko, že človek pod hladinou nekontrolovane vdýchne.
Keď hypoxia pokračuje, začne zlyhávať aj srdce. Spomaľuje sa, krvný obeh prestáva zásobovať orgány a napokon sa môže úplne zastaviť. Pri topení preto zástava srdca zvyčajne neprichádza ako prvá. Predchádza jej kritický nedostatok kyslíka.
Filmy často ukazujú topenie ako hlučný boj človeka, ktorý má ešte čas volať o pomoc. Realita býva podstatne tichšia. Keď kyslík klesne pod kritickú hranicu, vedomie zhasne a riadenie prevezmú automatické reflexy. Od tej chvíle už o výsledku rozhodujú minúty.
