Predstav si väčší otvorený priestor, v ktorom sa pohybuje skupina ľudí. Nikto im neukazuje presnú trasu, nikto ich neposiela doľava ani doprava. Z pohľadu človeka na zemi to vyzerá ako bežný pohyb. Každý ide tam, kam potrebuje. Lenže keď sa na rovnakú scénu pozrieš zhora, začne sa objavovať zvláštny vzorec. Výskumníci zo Španielska a Japonska si všimli, že ľudia sa pri chôdzi a otáčaní výrazne častejšie stáčajú proti smeru hodinových ručičiek.
Nešlo pritom o jeden náhodný pokus. Tento jav sa objavil v 32 z 33 experimentov. Práve to vedcov zaujalo. Človek má pocit, že sa v priestore rozhoduje úplne slobodne, podľa toho, kam sa chce dostať alebo komu sa chce vyhnúť. Výsledky však naznačujú, že pri pohybe môže existovať nenápadná preferencia, ktorú si vôbec neuvedomujeme. Nezmenila ju kultúra, pohlavie ani to, či bol človek pravák alebo ľavák. Jediný výraznejší rozdiel sa ukázal pri veku. Deti mali tento sklon ešte silnejší než dospelí.
Vedci sledovali ľudí zhora a všimli si niečo, čo pôvodne nehľadali
Na začiatku vôbec nešlo o výskum toho, ktorým smerom ľudia radšej zatáčajú. Španielski vedci počas pandémie COVID-19 riešili praktickú otázku, ako sa ľudia pohybujú v priestore a či sa medzi nimi dá prirodzene udržať odstup približne dva metre. Až pri neskoršej analýze záznamov si všimli detail, ktorý do pôvodnej témy nezapadal.
„Pri analýze experimentov si moji kolegovia náhodou všimli, že v 32 z 33 pokusov sa ľudia pri pohybe a otáčaní zreteľne častejšie stáčali proti smeru hodinových ručičiek,“ vysvetlil Claudio Feliciani z Tokijskej univerzity.
Nebola to teda hypotéza, s ktorou by vedci od začiatku pracovali. Skôr opakujúci sa detail, ktorý sa objavoval znova a znova. Výskumníci preto začali preverovať rôzne skupiny a prostredia. Sledovali 50 dospelých na nádvorí kamerou umiestnenou vo výške 10 metrov, 107 španielskych tínedžerov na školskom dvore pomocou dronu, japonských študentov v triede s prekážkami aj deti v japonskej škôlke. Cieľ bol zistiť, či ide o náhodu, alebo o skutočný vzorec v ľudskom pohybe.
Vedci preverili kultúru, pohlavie aj ľaváctvo. Výsledok sa takmer nezmenil
Výskumníci postupne skúšali, či za tým nie je jednoduché vysvetlenie. Mohla za to kultúra? Nie. Mohol to byť rozdiel medzi mužmi a ženami? Ani to sa nepotvrdilo. Nezmenilo sa to ani pri rôzne veľkých skupinách, ani podľa toho, či bol človek pravák alebo ľavák. Najzaujímavejší rozdiel sa ukázal pri deťoch, ktoré sa proti smeru hodinových ručičiek stáčali ešte výraznejšie.
Tento detail je dôležitý hlavne preto, že správanie davov sa často vysvetľuje tým, ako ľudia na seba navzájom reagujú. Jeden človek sa niekomu vyhne, ďalší sa prispôsobí a z množstva malých reakcií vznikne väčší vzorec. V tomto prípade to však môže byť iné. Vedci naznačujú, že sklon pohybovať sa jedným smerom si do davu prinášajú už samotní jednotlivci. Dav sa teda nemusí stáčať preto, že ho k tomu núti okolie, ale preto, že podobná drobná preferencia sa objavuje u mnohých ľudí naraz.
Oči ani magnetické pole Zeme to zrejme nie sú. Stopu hľadajú v pohybe tela
Prečo sa tento sklon objavuje, vedci zatiaľ nevedia povedať s istotou. Niektoré vysvetlenia však už začali vylučovať. Keď ľuďom zakryli ľavé alebo pravé oko, výsledok sa nestratil. To naznačuje, že nejde len o jednoduchý zrakový efekt. Podobne nepravdepodobne dnes vyzerajú aj vysvetlenia cez Coriolisovu silu, ktorá súvisí s rotáciou Zeme alebo magnetické pole Zeme.
Zaujímavejšia stopa vedie k samotnému telu. Vedci pripúšťajú, že za tým môže byť jemná asymetria v spôsobe, akým človek riadi pohyb, rovnováhu a smer. Niečo podobné poznáme aj z pokusov, pri ktorých majú ľudia kráčať rovno so zakrytými očami. Niektorí časom nezačnú pokračovať dokonale priamo, ale pomaly sa stáčajú jedným smerom. Dôvodom môžu byť drobné rozdiely v dĺžke krokov, v práci svalov alebo v tom, ako mozog spracúva signály z rovnovážneho systému vo vnútornom uchu.
Tento sklon môže raz pomôcť pri návrhu staníc, letísk či múzeí
Na prvý pohľad to môže znieť ako drobná vedecká zvláštnosť. Lenže ak sa podobný sklon objavuje u veľkého množstva ľudí naraz, môže mať význam aj mimo laboratória. V miestach, kde denne prechádzajú tisíce ľudí, napríklad na staniciach, letiskách, v múzeách, nákupných centrách alebo pred štadiónmi, rozhodujú aj malé detaily. Zle navrhnutý vstup, úzka chodba alebo trasa, ktorá ide proti prirodzenému pohybu davu, môžu ľudí spomaľovať a vytvárať zbytočné kolízie.
Autori výskumu preto naznačujú, že podobné poznatky by mohli pomôcť pri navrhovaní verejných priestorov. Výstavné trasy v múzeách by sa napríklad mohli viesť tak, aby viac rešpektovali prirodzený sklon ľudí pohybovať sa proti smeru hodinových ručičiek. Podobne by sa mohli premýšľať vstupy a výstupy vo veľkých otvorených priestoroch, kde sa ľudia nepohybujú po jednej presne určenej trase.
Vedci však upozorňujú, že z toho netreba robiť jednoduché pravidlo pre každú budovu alebo námestie. V reálnom svete môže túto tendenciu prekryť značenie, prekážky, úzke priestory, stres, hustý dav alebo jasný cieľ, ku ktorému ľudia smerujú. Nejde teda o zákon, podľa ktorého sa ľudia vždy otočia jedným smerom. Skôr o skrytú preferenciu, ktorá sa ukáže vtedy, keď nemáme silný dôvod ísť inak.
Zaujímavú paralelu vedci vidia aj v športe. Atletické ovály sa bežne behajú proti smeru hodinových ručičiek a podobný smer sa objavuje aj pri niektorých pretekoch. Samo osebe to ešte nič nedokazuje, no naznačuje to, že smer pohybu nemusí byť taký náhodný, ako sa zdá. Obyčajná chôdza tak môže niesť stopy asymetrie, ktorú si vôbec neuvedomujeme.