Možno si to všimneš až pri obyčajnej prechádzke. Trasa, ktorú si kedysi prešiel bez rozmýšľania, ťa zrazu unaví skôr. Krok je kratší, tempo pomalšie a na nerovnom chodníku si dávaš väčší pozor. Austrálski vedci teraz ukazujú, že nejde len o slabšie svaly alebo horšiu kondíciu. S vekom sa mení aj spôsob, akým telo riadi samotnú chôdzu.
Výskumníci z Flinders University a University of Canberra analyzovali pohyb 107 zdravých dospelých ľudí vo veku od 26 do 86 rokov. Zistili, že staršie telo pri chôdzi čoraz viac hrá na istotu. Namiesto toho, aby každý krok využilo čo najúspornejšie na pohyb dopredu, začne viac spevňovať členok a okolie kĺbu. Človek tak môže kráčať stabilnejšie, no zároveň pomalšie a s väčšou námahou.
Prečo sa členok s vekom začne pri chôdzi správať ako brzda
Najvýraznejšie sa táto zmena ukazuje na členku. Práve on pri chôdzi rozhoduje o tom, či sa noha po dopade pružne odrazí dopredu, alebo sa skôr opatrne spevní. U starších ľudí vedci pozorovali častejšie súčasné zapájanie svalov okolo členka, ktoré za normálnych okolností pôsobia proti sebe. Je to podobné, ako keby si pri jazde autom jemne držal plyn aj brzdu naraz. Auto pôjde ďalej, ale nebude sa pohybovať tak ľahko.
„Ako starneme, telo začína uprednostňovať stabilitu pred efektívnosťou. Pomáha nám to zostať na nohách, ale zároveň to robí chôdzu náročnejšou,“ hovorí hlavný autor štúdie Dr. Cody Lindsay.
Telo to nerobí bez dôvodu. Kritický moment prichádza vtedy, keď chodidlo dopadne na zem a hmotnosť tela sa prenesie na jednu nohu. Vtedy si starší organizmus členok akoby viac zaistí, aby sa kĺb nevychýlil nesprávnym smerom. Na stabilitu je to užitočné, lenže takýto opatrnejší krok stojí viac energie a menej pomáha pri pohybe dopredu.
Členok pracuje opatrnejšie, no krok tým stráca silu
Najzaujímavejší je paradox medzi zapájaním svalov a výsledkom pohybu. Staršie telo pri kroku nezapája svaly okolo členka len preto, aby sa silnejšie odrazilo dopredu. Časť tejto práce míňa na zaistenie kĺbu. Členok je stabilnejší, ale krok z neho nedostane rovnakú energiu ako kedysi.
Energia, ktorá by mladšiemu človeku pomohla do pružného odrazu, sa tak spotrebuje na kontrolu pohybu. Preto môžu byť kroky kratšie, tempo pomalšie a obyčajná prechádzka únavnejšia. Telo nepracuje menej, len časť úsilia presunie z pohybu dopredu na stabilitu.
Vedci zároveň videli, že sa mení aj samotný odraz tela dopredu. Členok zostával v neskorej fáze kroku viac ohnutý a odrazové sily boli slabšie. To naznačuje, že s vekom sa zhoršuje schopnosť svalov a šliach okolo členka fungovať ako pružina. Achillova šľacha a lýtkové svaly už nemusia ukladať a vracať energiu tak účinne, takže chôdza stratí časť svojej prirodzenej ľahkosti.
S vekom mozog menej dôveruje nohám. Preto začne členok viac istiť
Za opatrnejšou chôdzou nie sú len svaly. Dôležitú úlohu hrá aj nervový systém. S pribúdajúcim vekom už mozog nemusí dostávať z nôh také presné informácie ako kedysi. Receptory vo svaloch a šľachách mu hlásia, kde sa noha nachádza, ako je nastavený kĺb a čo sa deje pri došliapnutí. Keď sú tieto signály menej presné, mozog začne krok viac kontrolovať.
„Nervový systém volí prístup bezpečnosť na prvom mieste. Vekom podmienené zmeny kompenzuje tým, že uprednostní stabilitu pred výkonom,“ vysvetľuje spoluautor štúdie profesor Maarten Immink.
Práve preto dáva súčasné zapájanie protiľahlých svalov zmysel. Členok je pevnejší a zároveň z neho prichádza do mozgu viac signálov o tom, čo sa pri kroku deje. Nie je to dokonalé riešenie, skôr poistka. Telo si tým pomáha v situácii, keď rovnováha už nie je taká samozrejmá ako v mladosti.
Preto ťa obyčajná prechádzka môže s vekom unaviť viac než kedysi
Na rovnom chodníku si túto zmenu nemusíš všimnúť hneď. Výraznejšie sa ukáže pri dlhšej chôdzi, na schodoch, v miernom kopci alebo na nerovnom povrchu. Krok už nie je taký pružný a telo si pri každom došliapnutí viac kontroluje, či stojí pevne. Časť energie, ktorá by kedysi išla do pohybu dopredu, sa tak minie na istenie rovnováhy.
Problém nastane najmä vtedy, keď sa stane niečo nečakané. Stačí zle odhadnutý obrubník, šmykľavý chodník alebo koreň na lesnej ceste. Telo, ktoré má členok viac spevnený, síce kráča opatrnejšie, no nemusí vedieť tak rýchlo a pružne opraviť chybný krok. Aj preto môže byť zakopnutie alebo pošmyknutie s vekom nebezpečnejšie. Nejde len o samotný pád, ale aj o to, ako rýchlo ho telo dokáže zachytiť.
Autori štúdie preto upozorňujú, že nestačí pozerať sa len na silu svalov. Silnejšie nohy sú dôležité, ale samy osebe nemusia stačiť, ak telo nevie dobre načasovať pohyb a udržať rovnováhu. Zmysel preto majú aj cvičenia, ktoré nútia telo pracovať presnejšie, napríklad tréning rovnováhy, posilňovanie dolných končatín, koordinované pohyby alebo tai chi. Krok totiž nemá byť len silný. Musí byť aj dobre riadený.
Starnutie teda nemení chôdzu len tým, že ubúda sila. Mení sa aj spôsob, akým telo vyhodnocuje riziko. Mladší krok býva rýchly, pružný a úsporný. Staršie telo častejšie zvolí opatrnejší režim, ktorý ťa drží na nohách, ale zároveň ťa stojí viac energie. Chôdza sa tak s vekom nestáva len pomalšou. Stáva sa bezpečnejšou, no menej efektívnou.