Pôrod sme prežili všetci, no nikto z nás si z neho nič nepamätá. Nevieme preto povedať, či sme cítili bolesť, tlak, chlad alebo strach. Vedci však dokážu sledovať, čo sa počas pôrodu a krátko po ňom deje s telom dieťaťa.
Pôrod spustí v tele dieťaťa silnú stresovú reakciu
Počas vaginálneho pôrodu prechádza bábätko úzkymi pôrodnými cestami a jeho telo zvierajú kontrakcie. Pri každej z nich sa na krátky čas zníži prietok krvi placentou, takže môže mierne klesnúť aj prísun kyslíka. Medzi kontrakciami sa prietok obnoví.
Zdravý donosený plod je na takéto krátke výkyvy spravidla pripravený. Zdravotníci preto počas pôrodu sledujú jeho srdcovú frekvenciu a všímajú si, či sa po kontrakcii vracia k bežným hodnotám. Ak zostáva spomalená alebo sa objavia nezvyčajné zmeny, môže to znamenať, že dieťa pôrod nezvláda dobre.
Tesne pred narodením sa do jeho krvi vyplaví veľké množstvo adrenalínu a noradrenalínu. Pomáhajú mu udržať krvný tlak, uvoľniť zásoby energie a pripraviť pľúca na prvý nádych. Ide o mimoriadne silnú hormonálnu reakciu, ktorá telu pomáha prejsť zo života v maternici do nových podmienok.
Oxytocín spúšťa kontrakcie a po narodení pomáha pri dojčení aj vytváraní väzby medzi matkou a dieťaťom. Nie je však anestetikom pre bábätko. Materský oxytocín prechádza cez placentu len v obmedzenom množstve, takže z jeho prítomnosti nemožno usudzovať, že dieťa bolesť necíti. Čo v tej chvíli skutočne prežíva, veda zmerať nedokáže.
Prvý nádych rozvinie pľúca a presmeruje krv
Kým je dieťa v maternici, kyslík získava cez placentu. Jeho pľúca sú naplnené tekutinou a krv ich z veľkej časti obchádza cez dočasné spojenia v srdci a cievach.
Prvé nádychy všetko zmenia. Pľúca sa roztiahnu, začne do nich prúdiť vzduch a tekutina, ktorá ich dovtedy vypĺňala, postupne mizne. Neodtečie iba preto, že telo pri prechode pôrodnými cestami stlačí tlak ako nasiaknutú špongiu. Veľkú časť práce urobia hormóny, pľúcne tkanivo a tlak vytvorený prvými nádychmi. Tento prechod na samostatné dýchanie sa začína hneď po narodení.
S prvým vzduchom sa roztiahnu aj cievy v pľúcach a začne nimi pretekať omnoho viac krvi. Spojenia, cez ktoré krv pred narodením pľúca obchádzala, sa začnú zatvárať.
Novorodenec sa musí rýchlo vyrovnať aj s chladom. V maternici bolo približne 37 stupňov, pôrodná miestnosť je chladnejšia a mokrá pokožka stráca teplo veľmi rýchlo. Aj preto sa dieťa osuší a položí matke na hruď. Podľa britskej NHS kontakt koža na kožu pomáha stabilizovať telesnú teplotu, dýchanie, srdcovú frekvenciu aj hladinu cukru v krvi.
Svet po narodení vidí len na krátku vzdialenosť
Novorodenec nevidí ostro. Najlepšie rozoznáva predmety vzdialené približne 20 až 30 centimetrov. Približne tak ďaleko je tvár človeka, ktorý ho drží v náručí alebo kŕmi.
Vzdialenejšie predmety splývajú do neostrých tvarov. Očné svaly ešte nepracujú dokonale spolu, preto môžu oči občas zablúdiť alebo sa na chvíľu skrížiť. V prvých mesiacoch to býva normálne. Ak sa jedno oko odchyľuje stále alebo sa stav nezlepšuje, mal by ho skontrolovať lekár.
Farby novorodenec vníma tlmene, no vidí ich. Výskum vnímania farieb ukázal, že niektoré deti dokážu rozlíšiť sýtu červenú, zatiaľ čo modré a zelené podnety rozoznávajú horšie. Najviac ich priťahujú ľudské tváre a obrazce s výrazným kontrastom.
Matkin hlas novorodenec nepočuje prvýkrát
Sluch má pred zrakom veľký náskok. Vedci zaznamenali prvé pohybové reakcie na nízky tón približne v 19. týždni tehotenstva. Spočiatku sa objavovali len občas, neskôr boli čoraz pravidelnejšie.
Zvuky zvonka prichádzajú do maternice stlmené. Najlepšie cez plodovú vodu a tkanivá prenikajú nižšie tóny. Matkin hlas sa k dieťaťu dostáva aj cez vibrácie jej tela. Spolu s ním počuje tlkot srdca, prúdenie krvi a zvuky tráviaceho systému.
Výskumy novorodencov ukazujú, že hlas matky dokážu odlíšiť od hlasu cudzej ženy a často mu dávajú prednosť.
Bolesť prezradí plač, tep aj výraz tváre
Ešte pred niekoľkými desaťročiami lekári podceňovali, ako silno dokážu novorodenci vnímať bolesť. Pri odbere krvi alebo inom bolestivom zákroku sa mení výraz tváre dieťaťa, jeho plač, tep aj aktivita nervového systému. Nemocnice preto používajú osobitné stupnice bolesti, ktoré sledujú viacero telesných prejavov naraz.
Pomôcť môže dojčenie, kontakt koža na kožu, cumlík, sladký roztok aj zavinutie. Štúdie zavinovania ukazujú, že môže skrátiť plač a zmierniť reakciu na drobný zákrok, najmä v spojení s ďalším spôsobom upokojenia. Z týchto výsledkov sa nedá aleu rčiť, ako dieťa vníma tlak pri samotnom pôrode.
Spomienky z prvých rokov života sa postupne strácajú
Bábätko si vie zapamätať hlas, vôňu aj opakujúci sa zvuk. Nedokáže si však vytvoriť vedomú spomienku na konkrétny dej tak, ako si dospelý vybaví včerajší deň.
Tento jav sa nazýva detská alebo infantilná amnézia. Väčšina ľudí si nevie spomenúť na udalosti z prvých troch rokov života a zo skorého detstva jej zostáva iba niekoľko útržkov.
Psychologička Patricia Bauerová a Marina Larkina sledovali deti, ktoré sa vo veku troch rokov rozprávali s rodičmi o konkrétnych udalostiach. Neskôr sa ich na rovnaké zážitky pýtali znova. Podľa výsledkov publikovaných v časopise Memory si päť- až sedemročné deti vybavili viac než polovicu udalostí. Osem- a deväťročné deti si ich pamätali podstatne menej.
Spomienky nezmiznú v jednom okamihu. Rokmi slabnú, kým sa mení mozog, dozrieva hipokampus, rozvíja jazyk a dieťa si vytvára predstavu o sebe aj o čase. Vplyv má aj to, ako často sa s ním rodičia o minulých zážitkoch rozprávajú.
Pôrod zostáva prvou veľkou skúsenosťou nášho života. Telo ju zvládlo skôr, než sme vedeli hovoriť, vnímať čas alebo chápať, že sme samostatnou osobou. Preto si z nej nepamätáme ani jediný okamih.