Vybehnúť von, počkať na „rýchlu potrebu“ a utekať späť domov. Pozná to asi každý psíčkar. Horšie je, keď polovicu prechádzky stráviš s mobilom v ruke, odpisuješ na správy a psa vnímaš len kútikom oka.
Pre tvojho psa je však tých pár minút vonku oveľa zaujímavejších než pre teba. Čuchá, sleduje okolie, zastavuje sa pri miestach, ktoré sa ti zdajú úplne bezvýznamné, a každú chvíľu reaguje na niečo nové.
Kto v skutočnosti vedie vôdzku?
Kým veľa starších výskumov vychádzalo najmä z toho, čo o venčení povedali samotní majitelia, štúdia publikovaná v časopise Society & Natural Resources išla priamo medzi ľudí so psami.
Výskumníci strávili približne 40 hodín pozorovaním venčenia na štyroch miestach v britskom Surrey Hills. Okrem toho pracovali aj s farmármi, ľuďmi starajúcimi sa o krajinu a odborníkmi na ochranu prírody.
Jedna vec bola viditeľná veľmi rýchlo. Prechádzka nevyzerá tak, že človek určí trasu a pes poslušne kráča za ním od začiatku až do konca. Pes do nej neustále „rozpráva“. Zastaví sa pri tráve, otočí sa za pachom, zamieri ku kríku alebo spomalí pri mieste, ktoré ho zaujalo. Človek na to reaguje. Zastaví sa tiež, zmení smer alebo psa zavolá späť.
Samozrejme, nejde o to, aby ťa pes ťahal, kam mu napadne. Prechádzka je skôr neustály kompromis medzi tým, kam chceš ísť ty, a tým, čo práve zaujalo jeho.
Problém nastáva vo chvíli, keď prestaneš dávať pozor. Pes si všimne vtáka, mačku, iného psa alebo niečo, za čím sa chce rozbehnúť. Ak v tej chvíli pozeráš do displeja, reaguješ s oneskorením. Venčenie na autopilota tak má jednoduchý háčik – unikne ti veľká časť toho, čo tvoj pes vlastne robí.
Niektorí si nevšimli ani to, že pes vykonal potrebu
Najlepšie to ukazuje jeden z konkrétnych výsledkov pozorovania. Počas približne 40 hodín výskumníci zaznamenali 11 prípadov, keď si človek vôbec nevšimol, že jeho pes vykonal veľkú potrebu.
Nešlo pritom nutne o ľudí, ktorí by si povedali, že výkaly na zemi jednoducho nechajú. Majiteľ sa rozprával s iným človekom, pozeral do telefónu alebo mal pozornosť niekde inde. Pri profesionálnych venčiaroch zas niekedy išlo o jednoduchý problém – naraz sledovali viac psov.
Výsledok bol rovnaký. Pes urobil potrebu a človek kráčal ďalej.
Zároveň by však bolo nefér vykresliť majiteľov psov ako ľudí, ktorým je okolie ukradnuté. Väčšina sledovaných ľudí po svojich psoch upratovala a výskumníci dokonca zachytili prípady, keď niekto zdvihol výkaly po cudzom psovi. Štúdia tak skôr ukazuje, ako málo stačí na to, aby ti niečo uniklo. Pár sekúnd pozeráš inde a nevšimneš si vec, ktorú by si za normálnych okolností určite zachytil.
Ešte nepríjemnejší scenár nastáva pri psoch pustených z vôdzky. Výskumníci videli aj také, ktoré vbehli do porastu, vyrušili vtáky alebo sa priblížili k hospodárskym zvieratám. Tam už môže oneskorená reakcia majiteľa skončiť podstatne horšie než iba hľadaním vrecka vo vrecku bundy.
Keď očucháva ďalší strom, nestráca čas
Majiteľovi sa môže zdať, že pes už päť minút nerobí nič iné, len prechádza od jedného stromu k druhému. Pre tvojho štvornohého miláčika však nejde o bezcieľne zdržiavanie.
Čuch je jeden z jeho hlavných nástrojov na zbieranie informácií o okolí. Miesto, okolo ktorého si prešiel stokrát a nič nové na ňom nevidíš, môže byť pre psa plné čerstvých pachových správ. Zistí, že tadiaľ prešiel iný pes, že sa tam pohybovalo zviera alebo že sa v okolí niečo zmenilo.
Aj výskumníci si počas pozorovania všímali, ako často psy zastavovali pri vegetácii, čuchali a skúmali okolie. Práve takéto správanie potom menilo tempo celej prechádzky.
Kým ty máš v hlave harmonogram a chceš byť za dvadsať minút späť doma alebo pri práci, pes si ide vlastným tempom. Neustále ťahanie ďalej len preto, aby ste udržali tempo, ho oberá o jednu z hlavných vecí, ktoré mu prechádzka ponúka – možnosť skúmať okolie a zamestnať hlavu.
To je napokon aj dôvod, prečo môže rovnaká trasa vyzerať pri dvoch prechádzkach úplne inak. Ty ideš po tom istom chodníku, no pes na ňom zakaždým nachádza nové pachy a nové podnety. To, čo je pre človeka iba cesta okolo domu, pre neho nemusí byť zakaždým tou istou prechádzkou.
Prechádzka je aj o čítaní reči tela
Keď so psom chodíš pravidelne von a skutočne ho sleduješ, začneš si všímať rozdiely, ktoré by ti predtým unikli. Inak sa zastaví, keď ho zaujal pach, a inak, keď zbadá psa, pri ktorom nie je úplne pokojný. Niekedy stuhne, inokedy začne ťahať dopredu alebo sa naopak drží bližšie pri tebe.
Časom sú tieto zmeny čitateľnejšie. Pes nemusí štekať ani prudko trhnúť vôdzkou, aby ti ukázal, že ho niečo zaujalo alebo mu niečo nie je príjemné. Niekedy je prvým signálom len zmena tempa, poloha tela alebo to, kam uprie pozornosť.
Tvoj domáci miláčik sa zároveň učí reagovať na teba. Vie, kedy ho voláš späť, ako reaguješ pri stretnutí s iným psom alebo čo znamená, keď skracuješ vôdzku. Veľa z tejto komunikácie pritom prebehne bez jediného slova.
Telefón teda nemusíš nechávať doma ani z každej prechádzky robiť tréning poslušnosti. Pointa štúdie je oveľa obyčajnejšia. Keď už so psom vonku si, oplatí sa aspoň časť tej prechádzky venovať tomu, čo sa deje na druhom konci vôdzky.
Často totiž stačí pár minút bez displeja pred očami a zrazu začneš sledovať veci, ktoré si dovtedy prehliadal. Kde sa pes pravidelne zastavuje, čo ho priťahuje, pred čím spomaľuje alebo kedy sa začne správať inak než zvyčajne.
Na prechádzke nemusíš psa neustále zabávať. Stačí ho začať naozaj vnímať.
