Máš pocit, že už nemôžeš jesť. A potom príde dezert. Prečo sa pre neho vždy nájde miesto? Vedec vysvetlil, čo sa deje v mozgu

Stáva sa ti to určite pravidelne. Po výdatnom obede sa ledva zdvihneš zo stoličky, gombík na nohaviciach má čo robiť a hovoríš si, že ďalšie sústo už nehrozí. A potom príde otázka: „Dáš si dezert?“ A zrazu odpoveď nie je nie, ale „len trošku“. Ak sa v tom spoznávaš, nie si slabý ani nenásytný. Len tvoje telo hrá hru, o ktorej väčšina ľudí netuší.

A práve v tomto bode robí väčšina ľudí tú istú chybu. Dezert berú ako maličkosť, ktorú netreba riešiť. Lenže práve tieto „malé sladkosti navyše“ sa počas sviatkov, víkendov a návštev sčítavajú rýchlejšie, než si človek uvedomí. A kým si to všimneš, ručička na váhe je už o krok ďalej.

Prihlás sa k odberu noviniek z Vedelisteze.sk cez Telegram

A nie je to o slabej vôli ani o tom, že by si „nemal disciplínu“. Telo a hlava v tej chvíli fungujú presne tak, ako majú. Len o tom väčšina ľudí netuší, vysvetľuje server theconversation.com.

Prečo máš pocit, že na sladké sa vždy zmestí

Možno si si myslel, že žalúdok funguje ako pohár. Keď je plný, ďalšia tekutina sa už nezmestí. Lenže žalúdok takto nefunguje. Je to pružný orgán, ktorý sa dokáže prispôsobiť. Keď začneš jesť, jeho svaly sa uvoľnia a vytvoria viac priestoru bez toho, aby si cítil okamžitý tlak.

Tu prichádza prvý trik. Ťažké hlavné jedlo žalúdok zaťaží, no mäkký dezert ako zmrzlina, krém alebo koláč ho takmer nenamáha. Nevyžaduje silné miešanie ani dlhé spracovanie. Žalúdok sa ešte viac uvoľní a ty máš pocit, že „sa to tam nejako zmestilo“.

Nie je to hlad, je to chuť. A je silná

Po hlavnom jedle už tvoje telo energiu nepotrebuje. Problém je, že o slovo sa hlási mozog. Existuje niečo, čomu vedci hovoria hedonický hlad. Nie je to hlad z prázdneho žalúdka, ale túžba po pôžitku.

Sladké jedlá spúšťajú v mozgu systém odmeny. Uvoľňuje sa dopamín, látka, ktorá ti hovorí, že toto je príjemné a chceš viac. V tej chvíli sa signály sýtosti stávajú tichšími. Nezmiznú, len ich mozog na chvíľu ignoruje.

Fyzicky si sýty, ale mentálne máš chuť pokračovať. A dezert je presne to, čo tento systém miluje.

Prečo dezert zrazu chutí, aj keď hlavné jedlo už nie

Skús si spomenúť na poslednú situáciu. Hlavné jedlo si už nedojedol, lebo „už sa nedalo“. A potom prišiel koláč a zrazu to šlo. Nie je to rozpor. Je to efekt zmeny chutí.

Mozog sa počas jedla postupne nasýti konkrétnou chuťou, vôňou a textúrou. Jedlo začne byť nudné. Keď však príde niečo úplne iné, sladké, krémové alebo kyslé, mozog zbystrí pozornosť. Má pocit novinky a znovu zapne chuť do jedla.

Preto dezert nepôsobí ako pokračovanie obeda, ale ako nový zážitok. A to je presne dôvod, prečo ho ľudia zvládnu aj vtedy, keď si myslia, že už nemôžu.

Reštaurácie vedia, prečo ťa nechávajú čakať

Pocit sýtosti nevzniká okamžite. Hormóny, ktoré mozgu oznamujú, že stačilo, sa uvoľňujú postupne. Trvá dvadsať až štyridsať minút, kým ich účinok naplno pocítiš.

Rozhodnutie o dezerte však často padne oveľa skôr. Skôr, než sa tieto signály stihnú naplno rozbehnúť. V tej chvíli má mozog priestor presadiť chuť a nie rozum.

Nie je náhoda, že dezertné menu prichádza krátko po dojedaní. Či už vedome alebo intuitívne, tento moment hrá v prospech sladkého.

Prečo má dezert pre nás väčší význam, než si uvedomujeme

Sladké nie je len o chuti. Je to odmena. Je to oslava. Je to znak pohody. Od detstva máme zafixované, že dezert patrí k výnimočným chvíľam. K návštevám, sviatkom, rodinným obedom.

V spoločnosti jeme viac. Keď je jedlo zadarmo alebo ponúknuté, odmieta sa ťažšie. A dezert je často presne ten moment, keď sa láme disciplína.

Ak tento mechanizmus ignoruješ, môže sa z nevinnej „malej sladkosti“ stať každodenný zvyk. A ten už má reálne dôsledky na váhu, energiu aj vzťah k jedlu.

Prečo sa tento omyl môže ľahko obrátiť proti nám

Dezert po sýtom jedle nie je zlyhanie. Je to normálna reakcia tela a mozgu. Problém nastáva vtedy, keď si myslíš, že je to maličkosť, ktorú netreba riešiť.

Práve tieto drobné rozhodnutia, opakované znova a znova, robia rozdiel medzi tým, či si váhu udržíš alebo ti bude pomaly rásť. Ak vieš, prečo sa to deje, máš v rukách možnosť rozhodnúť sa vedome.

Nie preto, že musíš, ale preto, že už vieš, kto v tej chvíli ťahá za nitky. A to je prvý krok k tomu, aby si ich občas potiahol späť ty.