Každý majiteľ psa to asi pozná. Prídeš domov, niečo je rozhádzané, roztrhané alebo obhryzené a pes ťa víta tým svojím typickým previnilým pohľadom. Uši dozadu, hlava mierne sklonená a chvost stiahnutý.
Lenže pri psoch si takéto správanie často vysvetľujeme až príliš po ľudsky. To, čo nám pripomína výčitky svedomia, môže mať oveľa jednoduchšie vysvetlenie.
„Previnilý pohľad“ nemusí mať nič spoločné s tým, čo pes spravil
Presne túto otázku skúmala Alexandra Horowitz. V experimente sledovala 14 psov, ktorých majitelia postavili pred maškrtu a zakázali im ju zjesť.
Potom majitelia odišli z miestnosti. Niektoré psy zákaz porušili a maškrtu zjedli. Iné ju nezjedli, prípadne im ju výskumníci odstránili skôr, než sa k nej dostali.
Keď sa majitelia vrátili, prišla dôležitá časť experimentu. Výskumníci im povedali, či ich pes zákaz dodržal alebo nie. Informácia však nebola vždy pravdivá. Niektorí ľudia tak pokarhali psa, ktorý v skutočnosti nič neurobil. Iní naopak privítali psa pokojne, hoci maškrtu pred chvíľou zjedol.
Výsledok bol celkom výrečný. Psy nevyzerali previnilo podľa toho, či maškrtu naozaj zjedli. Oveľa viac záležalo na tom, ako sa k nim správal ich majiteľ. Keď človek pôsobil nahnevane alebo psa karhal, zviera častejšie skláňalo hlavu, uhýbalo pohľadom, sťahovalo uši či chvost. A paradoxne, najvýraznejší „previnilý pohľad“ sa objavoval aj u psov, ktoré zákaz vôbec neporušili.
To dosť nabúrava predstavu, že pes sa krčí preto, lebo vie, že pred hodinou roztrhal vankúš alebo zjedol niečo zo stola. Výsledky skôr ukazujú, že reaguje na napätie a správanie človeka pred sebou.
Pes vie, že sa niečo deje, ešte skôr, než prehovoríš
Niekedy sa však pes začne krčiť už vo chvíli, keď otvoríš dvere. Ešte si nič nepovedal, možno si si poriadne ani nevšimol rozhryzenú topánku, no on už stojí s ušami dozadu a sleduje každý tvoj pohyb.
Na to nepotrebuje chápať vinu tak ako človek. Stačí mu, že ťa dobre pozná. Všíma si, ako vojdeš do miestnosti, ako sa zastavíš, kam sa pozeráš, ako stojíš alebo akým tónom začneš hovoriť. Zmenu v tvojom správaní dokáže zachytiť skôr, než si ju uvedomíš ty sám.
Ak navyše podobnú situáciu zažil viackrát, veľmi rýchlo si spojí určité signály s tým, čo zvyčajne nasleduje. Stačí, že sa pri dverách zastavíš, pozrieš na rozhádzané veci a zmení sa ti výraz tváre.
Pes teda nemusí premýšľať nad tým, čo pred hodinou vyviedol. Stačí mu, že spozná, že sa nálada v miestnosti práve zmenila.
Aj preto sa môže začať správať opatrne ešte skôr, než ho oslovíš. Nečíta ti myšlienky, len veľmi dobre číta tvoje správanie.
Sklopená hlava skôr prezrádza nepohodu
Ľudia majú pritom prirodzenú tendenciu dávať správaniu zvierat ľudské významy. Keď pes sklopí hlavu, odvracia pohľad, pritiahne uši k hlave alebo stiahne chvost, ľahko si to preložíme ako: „Vie, že niečo spravil.“
Lenže rovnaké signály pes používa aj v úplne iných situáciách. Objavujú sa vtedy, keď je neistý, vystrašený, cíti napätie alebo sa jednoducho nechce dostať do konfliktu.
Odvrátenie pohľadu, stiahnuté telo či sklopená hlava preto hovoria hlavne o tom, ako sa pes cíti v danej chvíli. Oveľa menej nám hovoria o tom, čo robil pred hodinou. To zároveň neznamená, že pes nerozumie pravidlám. Dokáže sa naučiť, že na gauč sa nelezie, jedlo zo stola sa neberie a topánky sa nehryzú. Len si tieto pravidlá neukladá rovnakým spôsobom, ako o nich premýšľame my.
Pes sa učí zo súvislosti medzi tým, čo urobí, a tým, čo nasleduje. Ak sa vrátiš domov po dvoch hodinách a nájdeš rozhryzenú topánku, krik v tej chvíli pre neho nemusí znamenať: „Nemal som ju hrýzť.“
Oveľa ľahšie si spojí tvoju reakciu s tým, čo sa deje práve teraz. Rozhryzená topánka leží na podlahe, ty si prišiel domov a atmosféra sa zrazu zmenila.
Práve preto môže pri ďalšej podobnej situácii vyzerať „previnilo“ už vo chvíli, keď otvoríš dvere. Nie preto, že by si v hlave prehrával svoj prehrešok a ľutoval ho. Skôr už pozná signály, ktoré predchádzajú tvojej nepríjemnej reakcii.
Ak chceš psa niečo naučiť, rozhoduje hlavne načasovanie. Krik nad roztrhaným vankúšom o hodinu neskôr už s tým, čo pes urobil predtým, nemusí mať v jeho hlave takmer žiadnu súvislosť. To, čo my čítame ako výčitky svedomia, tak môže byť v skutočnosti len veľmi dobrá schopnosť odhadnúť človeka, ktorý práve vošiel do miestnosti.