Strach predstavuje základný emocionálny stav, ktorý je prirodzenou reakciou našej nervovej sústavy. Jeho prítomnosť je cítiť, či už ideme v noci domov a v tmavej uličke niečo zašuští, zľakneme sa zvuku divokej šelmy, alebo zazrieme na stene pavúka. Podstata strachu spočíva v obrannom mechanizme, ktorý nás v minulosti ochraňoval pred nebezpečenstvom tým, že nás nabádal k opatrnosti a vyhýbaniu sa rizikovým situáciám. Inými slovami, strach nám hovorí dve veci. Prvou z nich je, aby sme utekali od nebezpečnej situácii preč, keď nastane, alebo aby sme sa vzopreli.
Často máme strach aj vtedy, keď nám nič nehrozí
Vedci z University of California (cez Vedavovrecku.sk), vo svojom najnovšom výskume skúmali strach podrobnejšie. Zistili, že hoci strach nás môže zachrániť, často sa objaví aj vtedy, keď nám bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí. Tarantuli na stene máme oprávnený dôvod sa obávať, avšak strach z neškodného domáceho pavúka je neopodstatnený, aj keď vieme, že nám neublíži.
Podľa autorov štúdie, neopodstatnený strach môže mať negatívny vplyv na naše vnútro a viesť k závažným duševným poruchám, ako je napríklad PTSD. Táto porucha vzniká po prežití extrémneho strachu alebo situácie s ohrozením života, pričom úzkostné stavy pretrvávajú i po odstránení hrozby. Aké faktory vyvolávajú strach bez skutočného nebezpečenstva, bolo dlho záhadou. Nová štúdia však ukázala zmeny v mozgu spojené so strachom.
Výskumníci odhalili, že akútny stres spôsobil zmenu v chemickom signály neurónov z excitačného na inhibičné, čo malo za následok vznik “generalizovaného strachu”. Tento typ strachu nie je priradený ku konkrétnej hrozbe. Napríklad, strach máme aj z bežného pavúka, na ktorého natrafíme v rohu kúpeľne, pretože jedovaté pavúky môžu predstavovať smrteľné nebezpečenstvo. Tento všeobecný strach máme preto, lebo každý pavúk je vnímaný ako potenciálna hrozba bez ohľadu na jeho druh.
“Naše zistenia poskytujú kľúčové poznatky o procesoch generalizácie strachu. Podarilo sa nám odhaliť, čo a kde sa v mozgu deje, čo nám umožňuje zamerať sa na tieto mechanizmy a liečiť poruchy vyvolané strachom,” hovorí Nick Spitzer, spoluautor štúdie.
Taktiež bolo objavené, ako predísť vzniku strachu. Pred vystavením myší stresovej situácii vedci aplikovali do mozgového regiónu zodpovedného za strach adeno-asociovaný vírus, ktorý inhibuje tvorbu GABA neurotransmiterov, čím zabránili vzniku strachu u myší. Zároveň podanie antidepresíva fluoxetínu ihneď po stresovej udalosti zabránilo zmene neurotransmiterov a tým aj neskoršiemu strachu. Po odhalení mechanizmov generalizovaného strachu sa otvára cesta pre vývoj cielených liečebných metód PTSD a iných strachom ovplyvnených porúch, hovoria výskumníci.
“Teraz, keď máme kontrolu nad jadrom mechanizmu, ktorým vzniká stresom vyvolaný strach, a obvodmi, ktoré tento strach implementujú, môžu byť zásahy cielené a špecifické,” uzatvoril Spitzer.
