Zatuchnutý vzduch, temné spletité schody, drobný vŕzgajúci štrk pod nohami a potom tabuľka s nápisom: „Stoj! Tu začína ríša mŕtvych.“
Husacím pochodom sa skupina turistov posúva okolo stien z kostier. Vrstvu starostlivo poskladaných kostí strieda vrstva lebiek a ďalšie kosti – až po nízky strop. Pravidelné usporiadanie je občas porušené ponurým umeleckým dielom, ako je srdce z lebiek.
Tu, v parížskych katakombách (Catacombes de Paris), 20 metrov pod francúzskou metropolou, sú uložené pozostatky šiestich miliónov ľudí. Lebky, zatuchnutosť a hrôzostrašná príchuť – to je kombinácia, ktorá láka turistov do dlhých radov pred vstupom do podzemia. Každoročne sa ich odváži vojsť do hlbín 250 tisíc, aby na vlastné oči videli kostnicu v bývalom kamennom lome z rímskych čias. Tlačenica v úzkych chodbičkách tu nie je žiadnou vzácnosťou.
A než začne návštevník po 130 schodoch zostupovať do podzemného mesta, dostane ešte od kontrolóra vstupeniek posledné varovanie: „Ak trpíte klaustrofóbiou, radšej sa to vzdajte.“
Z informačnej tabule sa odvážlivci, ktorí aj napriek tomu do „brucha Paríža“ zostúpili, dozvedia z ktorého parížskeho cintorína kosti a lebky pochádzajú. V 18. a 19.storočí sem cirkev premiestňovala anonymné pozostatky.
„Cintoríny boli úplne preplnené, boli rajom pre krysy a pôvodcom chorôb. Páchli tak „neľudsky“, že sa zdalo byť jediným riešením uložiť kosti pod zem,“ vysvetľuje sprievodkyňa Sandra Cominottová turistom zhromaždeným okolo blikotajúceho svetla jej vreckovej lampy. Ako hrôzostrašne cintoríny zapáchali, veľmi názorne popisuje Patrick Süsskind vo svojej knihe Parfum.
