Smrť, fenomén dlho fascinujúci ľudstvo, sa stáva stredobodom vedeckého skúmania. V priebehu dejín si ľudské kultúry na celom svete vyvinuli komplexné rituály a tradície, ktoré svedčia o hĺbke vzťahu medzi živými a mŕtvymi. Od starovekých egyptských pyramíd až po moderné pohrebné ústavy, existuje bohaté množstvo dôkazov o osobitnom vzťahu živých ľudí k mŕtvym. Táto neodvratná realita vyvoláva smútok a to nielen u ľudí, ale zdá sa, že aj u niektorých zvierat, téme sa venoval portál National Wildlife Federation.
Takýto špecifický postoj k mŕtvym nie je však jasne rozpoznateľný u iných živých druhov. V 70. rokoch minulého storočia antropológ Ernest Becker vo svojej knihe “Popieranie smrti,” za ktorú získal Pulitzerovu cenu, tvrdil, že zvieratá nemajú o smrti žiadne poňatia: “Poznanie smrti je reflexívne a konceptuálne, čo je schopnosť, ktorá je zvieratám cudzia,” dodal.
Výskum v tomto smere napredoval
V dnešnej dobe však výskumy v oblasti pôvodu ľudského správania u neľudských druhov považujú Beckerov názor za zastaralý. Narastajúci objem dôkazov naznačuje, že aspoň niektoré druhy prejavujú záujem a osobitne vnímajú smrť. Psychológ James Anderson zo Škótskej univerzity v Stirlingu, ktorý sa venoval skúmaniu reakcií šimpanzov na umieranie, verí, že šimpanzy majú určitý stupeň povedomia o smrti.
Príkladom je pozorovanie šimpanzov v safari parku Stirling, ktorí prejavili súcit voči umierajúcej samici a neskôr sa vyhýbali miestu jej úmrtia. Dcéra mŕtvej samice preukázala záujem o mŕtve telo, čo naznačuje určitú úroveň chápania nezvratného prechodu zo života do smrti.
Zároveň sa u iných druhov objavujú náznaky osobitných reakcií na smrť, ale ich interpretácia zostáva nejednoznačná. Slony sa napríklad zdržiavajú nad pozostatkami svojich druhov, pričom prejavujú známky nevšedného správania a dotýkajú sa pozostatkov svojimi citlivými chobotmi a nohami. Vrany a havrany sa niekedy zhromažďujú pri mŕtvych jedincoch, hoci sa ich len zriedka dotýkajú, no zato rýchlo konzumujú mŕtve jedince iných druhov.
Rozšírené pozorovania zahŕňajú aj kosatky a skákavé delfíny, pri ktorých sa zdá, že sa snažia udržiavať mŕtve telá nad hladinou mora. Takéto správanie môžu byť indikáciou osobitného vnímania smrti, no nejednoznačný význam týchto konaní zostáva otvorený pre ďalší výskum.
Biologička Teresa Iglesias z Kalifornskej univerzity študuje správanie sojek pri mŕtvych vtákoch vlastného aj iného druhu. Jej pozorovania naznačujú, že sa sojky zhromažďujú a vydávajú zvuky, pričom iné vtáky sa buď pridávajú k tejto aktivite alebo situáciu iba pozorujú z diaľky. Aj keď nie je isté, či toto správanie vyjadruje skutočné pochopenie smrti, môže mať istý význam, ako napríklad upozorňovanie na riziká v okolí.
Aj keď inteligentné tvory ako slony a šimpanzy nemusia mať plné chápanie smrti, ich schopnosť prejaviť záujem a súcit voči mŕtvej bytosti nám otvára nové pohľady na tento spoločný zážitok. To môže znamenať, že smrť, napriek svojej nevyhnutnosti, môže byť pre všetkých tvorov spoločným vnímaným faktorom.
