Pred viac ako troma storočiami sa ľudia začali intenzívne zaoberať tým, či sa dá do človeka vstreknúť krv. Či to funguje sa dalo zistiť iba jediným spôsobom.
V roku 1667 sa zhromaždilo kolégium najväčších britských vedcov pri pokuse s transfúziou krvi. Centrom pozornosti bol muž, ktorý dobrovoľne súhlasil s tým , aby mu do žily vstrekli ďalších 340g krvi. Láskavým darcom krvi bola ovca! Ostatní ľudia označili dobrovoľníka za blázna. Vedci sa však zhodli na tom, že pokus má zmysel opakovať a uskutočnili ešte ďalšie transfúzie.
img: wikipedia.org
Neskôr pri ďalšom pokuse vo Francúzsku jeden muž zomrel. Nikto nevedel prečo. Lekár, ktorý ho operoval, bol obvinený z vraždy. Nakoniec ho uznali za nevinného, francúzska vláda však ďalšie transfúzie zakázala.
V pokusoch pokračovali Briti. Technológia bola v tých časoch veľmi primitívna – raz lekár ponúkol starému chorému mužovi šancu na prežitie pomocou transfúzie. Lekár na konce vyumývaného slepačieho čreva upevnil dve strieborné rúrky, ktoré plánoval strčiť do žily darcu a starého muža, a nasmerovať tok krvi od zdravého ku chorému. Starému mužovi sa však táto technológia nepozdávala, transfúziu odmietol a onedlho zomrel.
img: wikipedia.org
Počas transfúzie hrozila tvorba krvných zrazenín a následná blokáda životne dôležitých ciev. Čo však zapríčiňovalo vznik týchto krvných zrazenín?
V roku 1900 rakúsky vedec Karl Landsteiner objavil krvné skupiny. Krvná skupina závisí od typu chemikálie, ktorú má v sebe naviazanú červená krvinka. Pri strete krviniek s rozličnými krvnými skupinami sa krvinky navzájom vnímajú ako mikróby. Látky ničiace mikróby sa potom aktivujú na povrchu každej bunky a výsledkom je tvorba zrazeniny.
